AKCIE K a R
AKCIA K (KLÁŠTORY)
Barbarská noc
Noc z 13. na 14. apríla 1950 je označovaná ako Barbarská noc. Znamenala likvidáciu rehoľného života v komunistickom Československu. V kláštoroch a rehoľných domoch na celom území zasahovali všetky ozbrojené zložky, aby do internácie poslali stovky rehoľníkov. Zosnovatelia ju nazvali tajným menom AKCIA K (t. j. kláštory).
Po roku 1948 na Slovensku pôsobilo sedemnásť mužských reholí a kongregácií. V rámci svojej charizmy, t. j. hlavného zamerania, upriamovali svoju činnosť na charitatívnu, kontemplatívnu či výchovnú a vzdelávaciu činnosť. Cieľom komunistického režimu bolo úplné ovládnutie a neskôr likvidácia cirkví, a teda aj rehoľných spoločenstiev.
Už v roku 1949 boli prijaté proticirkevné zákony a na vedení ÚV KSČ boli predložené plány na sústredenie rehoľníkov do tzv. internačných (sústreďovacích) kláštorov. Zásahu voči reholiam predchádzal prvý vykonštruovaný monster proces v Československu, v ktorom odsúdili desiatich rehoľníkov za vlastizradu, špionáž a prípravu kontrarevolúcie. V zinscenovanom procese Machalka a spol. bol odsúdený na doživotie aj redemptorista Ján Mastiliak zo Slovenska. Štátna moc vykreslila kláštory ako sídla odporu a protikomunistického odboja.
Pár dní pred zásahom
Mesiac pred zásahom bol Zvláštnym rozkazom ministra vnútra určený začiatok Akcie „K“ na noc z 13. na 14. apríla 1950. Prípravná fáza likvidácie reholí sa uskutočnila na úrovni krajov na Veľký piatok dňa 7. apríla 1950 pod vedením krajských veliteľov ŠtB. Na základe inštruktáže vieme, že hneď po príchode do obce malo dôjsť k obsadeniu telefónnej ústredne, zablokovaniu prístupu na zvonicu a k siréne, ako aj k izolovaniu vedúceho miestneho národného výboru (MNV), aby nedošlo k žiadnemu protištátnemu hláseniu prostredníctvom miestneho rozhlasu. Poštové úrady mali obsadiť dvaja príslušníci, ktorí by odpočúvali a blokovali hovory farárov. Ďalší príslušníci mali za úlohu pozorovať morálku a správanie občanov. Úlohou vojska bolo obsadiť vchody a aj východy z obce. Do miest a obcí bola možnosť dostať sa len za pomoci hesla, ktoré ovládali motorizovaní príslušníci tzv. spojky a vojsko. Počas Akcie K mala byť prevádzaná cestná i vlaková kontrola. Zásah sa nekoncentroval len na miesto odsunu a sústredenia, ale na celé územie Československa.
Zasahujúce jednotky tvorili príslušníci Štátnej bezpečnosti, Zboru národnej bezpečnosti (dnešná polícia), príslušníci armády a Ľudových milícií. Materiálne vybavenie tvorili vozidlá, slzotvorné sviečky, obušky, samopaly, pušky. Každá čata bola vyzbrojená ľahkým guľometom.
Na základe rozhodnutia mocenských špičiek bol začiatok akcie stanovený na noc z 13. na 14. apríla 1950 o 24.00 hod. Kvôli utajeniu akcie sa podriadení velitelia presný termín dozvedeli len približne 12 hodín pred jej začiatkom.
Hodina „H“
Po vniknutí do kláštorov rehoľníkov zhromaždili a informovali o dôvode zásahu, ktorým bola údajná protištátna činnosť reholí. Následne ich zvážali do sústreďovacích kláštorov s väzenským režimom. Na celom Slovensku bolo v túto noc sústredených 881 rehoľníkov z 11 reholí. V noci z 3. na 4. mája 1950 boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Celkovo sa zásah dotkol 1 180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch. V celom Československu bolo zlikvidovaných 219 rehoľných domov s 2 376 rehoľníkmi.
Proti zatváraniu rehoľníkov protestovali veriaci. Veľká vzbura sa odohrala pri kláštore v Podolínci. Protestujúci boli brutálne vyšetrovaní a mučení.
zlikvidovaných mužských rehoľných domov
zasiahnutých rehoľníkov
zlikvidovaných mužských reholí
Osudy rehoľníkov
V spomienkach internovaných je Akcia K hodnotená ako „hlboký zásah do osobných životov“ (Ladislav Lenz), no nájdu sa aj svedectvá o úmrtiach starších rehoľníkov v dôsledku chladu a hladu (Andrej Konc).
Prenasledovanie viedlo k ďalším perzekúciám (väzneniu rehoľníkov, umiestňovaniu do táborov nútene práce, Pomocných technických práporov a pod.), emigrácií, ilegálnej činnosti v rámci tzv. tajnej alebo podzemnej cirkvi. V januári 1951 bol tajne vysvätený za biskupa jezuita Pavol Hnilica. K najvýraznejším osobnostiam spomedzi rehoľníkov patrili: tajný biskup jezuita Ján Chryzostom Korec, ktorý pracoval ako robotník, dominikán Akvinas Gabura, saleziáni Andrej Dermek. Ernest Macák, či blahoslavený Titus Zeman.
Obnova rehoľného života
Prvý pokus o obnovu rehoľného života nastal po oznámení Generálnej prokuratúry ČSSR z 29. novembra 1968, že neexistuje zákonný podklad, podľa ktorého by bolo možné brániť existencií reholí. V čase normalizácie sa však opäť stupňovali zásahy voči rehoľníkom v ilegalite (napr. Akcia VÍR voči františkánom). Reálne oživenie rehoľného života nastalo až po 17. novembri 1989.
Viac k téme…
Akcia K sa stala predlohou viacerých dokumentárnych filmov. Už v roku 1991 vznikol dokument Stát proti víře (réžia: Angelika Hanauerová), Ústav pamäti národa natočil dokument Tiene barbarskej noci (réžia: Igor Sivák). Nechýba memoárová literatúra: Zápisky spoza mreží (Ernest Macák, salezián), Od barbarskej noci (Ján Ch. Korec, jezuita), Posledná vila (Vincent Petrík, jezuita).
Prehľad internovaných rehoľníkov. Údaje pochádzajú z publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. Prešov: Michal Vaško, 2001; nie sú kompletné, budeme ich dopĺňať.
AKCIA R (REHOĽNÍČKY)
Komunistický režim v ČSR považoval rehole za svojho nepriateľa. Keďže sa mu cirkvi nepodarilo zlomiť, režim v rámci likvidačných opatrení zasiahol aj proti ženským reholiam. V Akcii R – rehoľníčky, resp. následných akciách R1 – R7 od augusta 1950 do roku 1952 komunisti násilne na Slovensku zrušili vyše 190 kláštorov a iných domov ženských reholí a následne zviezol do sústreďovacích kláštorov vyše 2 tisíc sestier. V rokoch 1951 – 1952 z nich komunisti vyviezli na ťažké práce bezmála polovicu. Po nich zo slovenského zdravotníctva a sociálnych služieb vyhodili väčšinu sestier a do Čiech z nich deportovali dve tretiny. Kláštorné budovy režim zhabal, mnohé rehoľníčky za odpor alebo pomoc skončili vo väzení.
Po víťazstve KSČ vo voľbách v ČSR v roku 1946 začali komunistickí ideológovia pripravovať plány na obmedzenia činnosti reholí, k čomu prichádza najmä po roku 1948.
Na jar 1949 evidoval Slovenský úrad pre veci cirkevné (SlovÚC) na Slovensku 24 ženských reholí a kongregácií, ktoré vlastnili 209 kláštorov (vrátane domov, bytov), v ktorých žilo 4716 rehoľníčok. K najpočetnejším patrili: Vincentky – 1 071 sestier, Krížové sestry – 682, Vykupiteľky – 603. SlovÚC mal za úlohu cirkvi kontrolovať a obmedzovať.
Od roku 1949 tak komunistický režim pripravoval likvidáciu a zhabanie kláštorov a majetku mužských i ženských reholí. Zneužitím nariadenia SNR č. 80/1945 bolo poštátnených alebo zrušených 11 internátov mládeže ženských reholí. Povereníkom – predsedom SLovÚCu bol v tom čase Gustáv Husák. Išlo o proticirkevné opatrenie, ktoré takpovediac odštartovalo likvidáciu kláštorov. Pritom v roku 1950 bolo na Slovensku 76,16 % veriaceho obyvateľstva.
Akcia Rehoľníčky
Začiatkom leta 1950 komunisti prepustili 340 rehoľníčok – učiteliek, pretože špičky KSS tvrdili, že protištátne vplývajú na študentov. V lete 1950 režim poštátnil aj materské školy, z ktorých rehoľníčky takto vypudili.
KSČ, Štátna bezpečnosť a SlovÚC naplánovali Akciu R (rehoľníčky), teda zrušenie ženských reholí a zhabanie ich kláštorných budov, a tak i zamedzenie vplyvu rehoľných sestričiek v zdravotníctve a sociálnej službe. V nemocniciach, domovoch sociálnej starostlivosti a liečebných ústavoch v tom čase pracovalo vyše 1650 rehoľníčok. Akcia R mala prebehnúť od 29. do 31. augusta 1950. Na likvidácii ženských kláštorov a rehoľných komunít vyzval aj generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský.
Na viacerých miestach veriaci v stovkách otvorene protestovali. Napadli funkcionárov KSS a SlovÚC, ľudia si líhali na cestu pred odvážajúce autá, vytvárali zhluky. ZNB použila zbrane a mnohých zatkli. Spomienky mnohých sestier a kroniky reholí sú svedectvom tejto barbarskej tragédie pre rehole, pacientov nemocníc, pre deti v ústavoch, pre starých a chorých a duchovnosť krajiny.
Do 17 centralizačných kláštorov zviezli 2 006 sestier. Vyprázdnených vyše 190 budov kláštorov, podobne ako majetok boli skonfiškované a pridelené štátnym inštitúciám, armáde, baniam, lesom, školstvu.
V nemocniciach ponechali tie zdravotné sestry – rehoľníčky, za ktoré režim nemal náhradu. Šlo o 1 650 sestier, z toho 1 400 zdravotného personálu. Zo sociálnych ústavov však sestričky odviezli, pretože sa báli ich „podvratnej činnosti“.
Režim trhal puto medzi predstavenými reholí a adeptkami. Tie posielali domov, ony sa však tajne vracali a vykonávali noviciát. Režim tlačil na sestry, aby opustili rehole, no bez odozvy, i keď rehole opustilo 69 sestier. Správa ďalšieho povereníka pre veci cirkevné Ladislava Holdoša vyratúva 198 zhabaných kláštorných budov. ÚV KSS rozhodoval o ich prideľovaní. Zhabali aj umelecké diela a rehoľné knižnice a archívy.
Akcia R1 – R7
V januári 1951 bolo v centralizačných strediskách a charitných domovoch na Slovensku 1.765 podľa režimu „nepracujúcich rehoľníčok“. Režim ich plánoval presunúť na práce do Čiech. V septembri 1951 rozhodli, že to má byť prvých 400 rehoľníčok. Ubytované mali byť napríklad v internátoch. 2. októbra SlovÚC vypracoval Návrh na odsun mladších a práceschopných rehoľníčok do Česka a likvidáciu niektorých sústreďovacích kláštorov na Slovensku – Akcia R1. Išlo o 30 – 45-ročné sestry. Plán bol zrušiť sedem centralizačných kláštorov, čo predpokladalo vyviezť 966 sestier a 365 umiestniť v 4 charitných domovoch. Reálne v Akcii R 112. októbra 1951 v noci vyviezli 330 rehoľníčok do 45 rokov zo 4 centralizačných kláštorov, ktoré skonfiškoval štát. V noci 21. októbra 1951 SlovÚC pokračovali deportácie rehoľníčok do Čiech – Akciou R2. Vyviezli ďalších 460 rehoľníčok zo 6 centralizačných kláštorov, ktoré tak zanikli.
Väčšinou ich vyvážali na práce do pohraničných českých textiliek alebo na štátne majetky. Často sa pracovalo na 12 – 16 hodinové zmeny. Zdravie sestier sa tým značne zhoršovalo.
Akciou R3 presúvali rehoľníčky v rámci Slovenska. Staršie sestry skoncentrovali do charitných domov v Modre a Ivánke pri Nitre. 27. novembra 1951 šikanovanie pokračuje Akciou R4 tým, že previezli do Čiech na práce ďalších 95 rehoľníčok vo veku do 45 rokov. V tom čase bolo v Čechách vyvezených a premiestňovaných rôznym spôsobom vyše 880 slovenských sestričiek. V Akcii R 6 a R 7 v roku 1952 zlikvidovali posledné dva kláštory.
Podľa štatistiky SlovÚCu z 1.720 sústredených rehoľníčok vyviezli do Čiech na práce 884 sestier, 59 odišlo z reholí, 10 zomrelo a do charitných domovov umiestnili 767.
Režim nezahrnul rehole medzi spolky podľa zákona č. 68/1951 Zb. z., aby tak ich likvidáciu legalizoval. Ich majetok, budovy, knižnice, archívy si štát privlastnil. V praxi šlo často o ich zdevastovanie, rozkradnutie, zničenie. Stovky vzdelaných a duchovne ušľachtilých sestier pracovalo v ťažkých podmienkach českých textiliek alebo poľnohospodárskych majetkov na Slovensku. Sestry rôznych rádov pri presunoch schválne miešali.
28. júna 1952 pozvážali predstavené reholí zo sústreďovacích kláštorov na Slovensku a fabrík z Čiech a internovali v kláštore v Hejniciach v Čechách. Režim tak chcel zabrániť ich „negatívnemu“ vplyvu na rádové sestry.
viac ako
zlikvidovaných ženských rehoľných domov
viac ako
zasiahnutých rehoľníčok
zlikvidovaných ženských reholí
Koniec rehoľníčok v zdravotníctve
V zdravotnej a sociálnej službe na Slovensku však zostávalo 1650 rehoľníčok (70 % takýchto na Slovensku), pre režim nepohodlných, ktoré sa nevzdali rehoľného oblečenia. Preto od leta 1954 začali ich dolikvidovaním. V roku 1955 vyviezli 169 rehoľníčok – ošetrovateliek zo slovenských nemocníc do Čiech. Spolu do roku 1957 vyviezli 1118 slovenských rehoľníčok zo zdravotníctva.
Deportácie sestier trvali až do začiatku 60. rokov minulého storočia, sestry pracovali v priemysle až do roku 1968, niektoré počas tzv. normalizácie aj do 80. rokov alebo ich premiestňovali pracovať do sociálnych ústavov. Režim sestry aj kriminalizoval. Tie si tak v komunistických väzniciach odtrpeli spolu 312 rokov zväčša za odmietanie pracovať v nedeľu a vo sviatky alebo za pomoc kňazom. Rehole mali podľa plánov KSČ do roku 2000 vymrieť, no sestry si udržali svoj sľub: vždy verné.
Prehľad internovaných rehoľníčok. Údaje pochádzajú z publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. Prešov: Michal Vaško, 2001; nie sú kompletné, budeme ich dopĺňať.
Ústav pamäti národa
Miletičova 19
P. O. Box 29
820 18 Bratislava 218
© Ústav pamäti národa 2020 – 2024, všetky práva vyhradené | Vyhlásenie o prístupnosti | Mapa stránky