MUŽSKÉ REHOLE NA SLOVENSKU PRED AKCIOU K

Pred Akciou K pôsobilo na Slovensku sedemnásť historických mužských reholí, pričom ich počet bol prirodzene nižší ako počet všetkých mužských reholí, ktoré v dejinách na území Slovenska v rámci Uhorska alebo starších období existovali.

V roku 1949 mužské rehole a kongregácie vlastnili a pôsobili v 96 (niektoré zdroje spolu s rehoľnými domami uvádzajú 110) kláštoroch či komunitách a počet ich členov bol približne 1100. Z nich bolo bezmála 400 kňazov, pôsobiacich pre verejnosť a približne 300 rehoľných bratov. Rehole mali aj svoj dorast, išlo v tom čase asi o 320 chovancov či ašpirantov. Spolu s ďalšími osobami tak v slovenských mužských kláštoroch po februári 1948 žilo a pôsobilo viac ako 1320 osôb (iné zdroje uvádzajú až do 1470). Tento stav bol ovplyvnený pohybom pedagógov a adeptov, odchodom rehoľníkov na misie, migráciou medzi jednotlivými rehoľami a krajinami. Po komunistickom prevrate sa na Slovensku snažili usadiť rehole petrínov a salvatoriánov, ale komunistický režim to znemožnil.

Mužské rehole sa venovali svojmu historickému i modernému poslaniu. Základom bola kontemplácia, vnútorný rehoľný a kláštorný život, pastorácia, vedenie fár, duchovná služba, zdravotníctvo, sociálna služba, starostlivosť o chudobných, starých a opustených, veda, kultúra, vzdelávanie a tlač. Takáto silná a užitočná duchovná a sociálna štruktúra bola najväčšou ideovou opozíciou komunistického režimu, založeného na tzv. triednom boji a ateizácii spoločnosti.

Baziliáni – Rehoľa sv. Bazila Veľkého, OSBM

Rehoľa baziliánov alebo Rehoľa sv. Bazila Veľkého (Ordo Sancti Basilii Magni, OSBM) patrila na povojnovom Slovensku k najstarším. Údajne prišli na Veľkú Moravu spolu s Konštantínom a Metodom. Náplňou ich rehole bola kontemplácia, výchova mládeže a pomoc chorým. Aj po vzniku Uhorska mala rehoľa slovanský charakter a po celej Európe mali baziliáni stovky kláštorov. Od polovice 17. storočia na Slovensku ich kláštory vznikali len vo východnej časti, keďže ide o rehoľu východného rítu. V roku 1786 Jozef II. zrušil vtedajších 30 uhorských kláštorov baziliánov, no pápež Lev XIII. rehoľu v roku 1882 obnovil. Po vypovedaní z Maďarska sa po roku 1939 sa baziliáni stiahli na Slovensko a vytvorili tu najskôr svoju generálnu delegatúru a v roku 1947 svoju provinciu. V 40. rokoch 20. storočia vznikli nové kláštory v Trebišove a Prešove. Jediný ich historický kláštor pretrval v Krásnom brode pri Medzilaborciach. Kláštor v Bukovciach pri Stropkove bol poškodený počas vojny. Spolu tak v roku 1948 mali baziliáni tri kláštory, provinciál sídlil v Prešove, kde bol aj noviciát. Spolu mali v roku 1948 baziliáni 20 členov rehole, z toho 10 kňazov, 6 bratov a 4 novicov. Ako rehoľa s východným rítom, verný Rímu, boli terčom prvých likvidačných zásahov komunistického režimu.

Z tejto rehole boli v minulosti vyberaní biskupi Mukačevskej eparchie, z ktorej bola neskôr vyčlenená Prešovská eparchia, s jurisdikciou pre celé Slovensko. Posledným veľkým biskupom z rehole baziliánov bol Pavol Peter Gojdič, OSBM, ktorý zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1960 a v roku 2001 bol vyhlásený za blahoslaveného. Kláštory baziliánov postihli perzekúcie ako prvé, už krátko po nastolení komunistického režimu, najmä na jar roku 1949….

Benediktíni – Rehoľa sv. Benedikta, OSB

Benediktíni patria k najstarším reholiam v Európe. Pôsobili aj na Veľkej Morave v Nitre na Zobore, kde mali opátstvo už v 9. storočí. Ďalšie opátstva mali vo Sv. Beňadiku nad Hronom, na Skalke pri Trenčíne, v Klíži a Lekýre. Prioráty mali v Pograniciach, Novom meste nad Váhom, Jánošovciach, Štôle, a rezidencie napríklad v Diakovciach, Modre a Trnave. Počas reformácie zanikli alebo sa včlenili do iných rádov a definitívne boli zrušené za Jozefa II. Obnovené boli začiatkom 19. storočia, benediktíni spravovali gymnáziá v Bratislave, Trnave a Komárne, kde mali svoj kláštor, ktorý vytrval až do 20. storočia. Ten patril do roku 1947 pod jurisdikciu pannonhalmského arciopátstva. V roku 1948 žilo v komárňanskom kláštore desať benediktínov – kňazov a traja boli vo farnostiach Diakovce, Trávnik a Košúty.

Dominikáni – Rehoľa (bratov) kazateľov, OP (Dominikánska rehoľa)

Rehoľa založil sv. Dominik začiatkom 13. storočia v dnešnom Španielsku. Dominikáni patrili k vzdelaným rehoľným rádom, učili na viacerých univerzitách. Uhorská provincia vznikla už v roku 1221. Prvý kláštor na Slovensku vznikol v Košiciach v roku 1235, ďalšie v Banskej Štiavnici, Gelnici, Trnave, Kremnici, Veľkom Šariši a v Komárne. Jozef II. zrušil všetky uvedené kláštory dominikánov a ponechal len kláštor v Košiciach. Po prvej Viedenskej arbitráži prešli v roku 1939 štyria košickí dominikáni do novo založeného kláštora v Trenčíne. Tak v roku 1948 mali dominikáni na Slovensku dva kláštory, dovedna jedenásť bratov, z toho sedem kňazov. V Olomouci v spoločnom čs. generálnom inštitúte a noviciáte mali štyroch klerikov. V Akcii K chcel režim predovšetkým zastaviť ich pedagogické pôsobenie na školách. V čase zrušenia kláštorov bolo v kláštoroch v Košiciach a v Trenčíne spolu 15 dominikánov. Významnou postavou náboženského ale aj kultúrno-spoločenského života v Košiciach bol páter J. M. Lexmann, OP.

Františkáni (observanti) – Rehoľa menších bratov sv. Františka Assiského, OFM

Rehoľu založil začiatkom 13. storočia reformátor cirkvi sv. František z Assisi a postupne dosiahla mnohé zlepšenia cirkevného života, ľudovej nábožnosti a vzdelanosti. Začiatkom 17. storočia mala 150 000 členov v 9 000 kláštoroch. Rehoľa sa delila na vetvy. Z pôvodných tzv. minoritov konventuálov sa v roku 1517 vyčlenili františkáni – observanti (dnešní františkáni) a od nich v roku 1525 kapucíni. Všetky vychádzali z Františkovej regule a spolupracovali. Na Slovensku mali dnešní františkáni (observanti) kláštory od prvej polovice 13. storočia a to v Trnave, Nitre, Bratislave, Partizánskej Ľupči, Levoči, od 14. storočia v Trenčíne, Okoličnom, Spišskej Novej Vsi a Košiciach. V 15. storočí vznikli kláštory vo Vranove, Solivare, Skalici a Fiľakove. Do 18. storočí i na viacerých iných menších lokalitách, takže v roku 1640 mali na Slovensku 40 kláštorov a značne sa podieľali na rekatolizácii Uhorska. Počet františkánskych kláštorov klesol za Jozefa II., no v 19. storočí znova narástol o 19 kláštorov, čo predstavovalo asi 220 členov rehole. Počas maďarizácie františkáni na slovenských školách udržali výučbu v slovenskom jazyku a národnom duchu, no maďarizácia zasiahla ich organizačnú štruktúru. Boli pričlenení do iných dvoch provincií, v ktorých boli v menšine oproti počtu maďarských kláštorov. To sa začalo meniť po vzniku ČSR a zavŕšilo obnovením slovenskej tzv. Salvatoriánskej provincie so sídlom v Bratislave. V tom čase mali františkáni najväčšie kláštory v Bratislave, Malackách, kde mali gymnázium, Trnave, Žiline, kde mali teologickú bohosloveckú školu, Nových Zámkoch, Trstenej, Rožňave, Beckove, Fiľakove, Okoličnom a Košiciach, kde za Jozefa II. bol z ich kláštora zriadený kňazský seminár, ktorý im však po roku 1938 nevrátili. Ďalšie kláštory mali v Nitre, kde sa venovali duchovnej službe v nemocnici, Nižnej Šebastovej, Báči – sv. Antone, Pruskom, Skalici, Hlohovci, Kremnici, Bardejove a Prešove, kde mali juvenát, komisariát Svätej Zeme, redakciu Serafínskeho sveta a Priateľa dietok. Ešte v roku 1950 mala rehoľa aj svoj slovenský komisariát v USA. Vo všetkých miestach pomáhali v pastorácii a výučbe na školách. Táto početná a aktívna rehoľa mala na Slovensku v roku 1948 25 kláštorov/domov, 106 kňazov, 87 bratov rehoľníkov, 122 bohoslovcov a vyše 30 mladých dorastu, ako aj 12 zamestnancov. To predstavovalo mierny nárast od čias jozefínskych reforiem i maďarizácie, ale aj kapacity duchovnej služby a vzdelania, čo paradoxne napomohlo počas likvidácie reholí pri čiastočnom prežití františkánov na farách.

Jezuiti – Spoločnosť Ježišova, SJ

Rehoľa vznikla v polovici 16. storočia v dnešnom Španielsku, jej zakladateľom je Ignác z Loyoly, ktorý ako základ aktivít jezuitov napísal tzv. Duchovné cvičenia. Rehoľa sa venovala vzdelávaniu, misiám a prehĺbeniu kresťanského života. V polovici 16. storočia sa jezuiti usadili aj v Uhorsku, najskôr v roku 1561v Trnave, neskôr v Kláštore pod Znievom a v Šali. Boli mimoriadne aktívny v rámci procesu rekatolizácie. V 17. storočí rozmach pokračoval založením kláštora v Košiciach. Medzi ich najvýznamnejšie počiny na poli vzdelávania v Uhorsku patrí založenie Trnavskej univerzity v roku 1635 a Košickej univerzity v roku 1657. V nasledujúcich desaťročiach až do zrušenia rehole v roku 1773 vznikli jezuitské domy v Humennom, Bratislave, Banskej Bystrici, Trenčíne, Skalici, Levoči, Banskej Štiavnici, Komárne, Prešove, Rožňave, Bzovíku. Spišskej Kapitule, Žiline, Leopoldove. V 18. storočí aj v Liptovskom Mikuláši, Pezinku a v iných lokalitách. Okrem duchovnej činnosti sa jezuiti venovali aj vzdelávaniu na gymnáziách, vede, jazykom a tlači kníh. Rehoľa po abolícii prežívala v Rusku, no v roku 1814 ju pápež obnovil. Na Slovensko sa jezuiti znova vrátili v polovici 19. storočia, a to do Trnavy a Bratislavy. V roku 1909 vznikla uhorská provincia. Po vzniku ČSR založili československú viceprovinciu a nastal nový rozmach rehole. Nové kláštory a domy vznikli v Ružomberku, katolícky internát v Košiciach, rezidencia v Spišskej Novej Vsi, tzv. malý seminár v Levoči, filozofický inštitút a malý seminár v Piešťanoch a počas druhej svetovej vojny inštitút v Banskej Bystrici a internát v Ivanke pri Dunaji. V novovekom období sa činnosť jezuitov rozšírila o sociálny apoštolát, výchovu mládeže v mariánskych kongregáciách, ľudové misie, vydavateľskú činnosť a duchovné cvičenia. V roku 1948 tak v deviatich jezuitských kláštoroch, školách a zariadeniach pôsobilo 47 kňazov, 53 bratov, 35 adeptov rehole – školastikov a 13 zamestnancov, spolu tak bezmála 150 osôb. Vzdelanosť a intelektuálny potenciál jezuitov boli terčom komunistického režimu po roku 1948.

Počas Akcie „K“ boli jezuiti, považovaní režimom za najnebezpečnejšiu a najreakčnejšiu rehoľu, izolovaní od ostatných rehoľníkov a boli osobitne sústredení do kláštora v Jasove.

Kapucíni – Rehoľa menších bratov – kapucínov, OFMCap

Rád vznikol v roku 1525 v dnešnom Taliansku svojim vyčlenením z observantskej vetvy františkánov. Počas nasledujúcich desaťročí sa rozšírili po celom kresťanskom svete. Kapucíni sa venovali pastorácii a ľudovým misám. Na Slovensku si od roku 1674 založili tri kláštory a to v Pezinku, Bratislave a Holíči. Holíčsky kláštor zrušil Jozef II., no ostatné dva pretrvali a v roku 1928 tvorili samostatný komisariát pre Slovensko, no od roku 1932 prešli pod česko-moravskú provinciu. Počas Slovenskej republiky 1939 – 1945 sa opäť osamostatnili a po druhej svetovej vojne bol zriadený Slovenský komisariát ako prvá cirkevno-právna jednotka, pričom bol pod priamou sprrávou rímskeho vizitátora. Na Slovensku sa kapucíni venovali najmä rekatolizácii nemeckého obyvateľstva, neskôr aj slovenského. Kapucínsky kostol v Bratislave si obľúbila aj cisárovná Mária Terézia. V Pezinku mali od roku 1942 noviciát. V roku 1948 mali kapucíni v spomenutých dvoch kláštoroch 13 kňazov, 13 bratov, 8 študentov bohoslovia a pomerne široký dorast – 7 novicov a 28 juvenov.

Počas Akcie „K“ boli do budovy kláštora kapucínov v Pezinku sústredení predstavení mužských reholí z celého Slovenska a ostatní „najreakčnejší“ rehoľníci. Tento kláštor bol počas akcie označovaný ako tzv. kárny kláštor.

Lazaristi (Vincentíni) – Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul, CM

Rehoľu, ktorá nesie názov podľa konventu sv. Lazara v Paríži, založil kňaz sv. Vincent de Paul v roku 1630. Rehoľa sa stará o pastoráciu chudobných, obrodu kňazov, misie a duchovné vedenie sestier sv. Vincenta (sesterskej rehole). Rehoľa sa rozšírila po celom kresťanskom svete. Začiatkom 20. storočia na Slovensku pôsobili českí lazaristi, neskôr v roku 1922 zriadili čs. provinciu sestier Vincentiek. Lazaristi mali od roku 1929 ústredný dom v Ladcoch, kde mali aj noviciát. V Banskej Bystrici založili tzv. apoštolskú školu, liaheň novicov. V Bratislave v internáte Svoradov si zriadili dom pre bohoslovcov. Exercičný dom mali v Belušských Slatinách, ktorý bol zároveň zotavovňou pre deti zo Spolu sv. Alžbety. Slovenská viceprovincia lazaristov vznikla v roku 1942. V roku 1948 mali lazaristi na Slovensku 4 rehoľné domy, v ktorých žilo 9 kňazov, 10 bratov a 5 novicov, okrem nich mali 19 študentov, spolu teda 43 osôb. Až do násilnej likvidácie v roku 1950 pôsobili lazaristi pastoračne aj v Ilavskej väznici.

Milosrdní bratia – Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha, OH

Kongregáciu v roku 1540 v terajšom Španielsku založil sv. Ján z Boha. V roku 1617 bola pápežom povýšená na rehoľu, ktorá sa venovala najmä bezplatnej pomoci chorým a opusteným v nemocniciach a starobincoch. Rehoľa sa úspešne rozšírila až do Afriky a Indie a v roku 1948 viedla 177 nemocníc. V polovici 17. storočia sa milosrdní bratia usadili v Spišskom Podhradí, kde mali konvent a nemocnicu. V roku 1672 založili konvent a nemocnicu v Bratislave, v roku 1796 prišli do Skalice, kde prevzali zaniknutý kláštor a nemocnicu karmelitánov. V 40. rokoch tu postavili novú nemocnicu. Čs. provincia milosrdných bratov vznikla v roku 1921, v roku 1939 vznikla slovenská viceprovincia. V roku 1948 mali teda tri kláštory a tri nemocnice, v ktorých pôsobilo 8 kňazov, 27 bratov a zamestnávali úctyhodný počet 86 najmä lekárov a zdravotníkov.

Nemocnice milosrdných bratov boli dôležitou súčasťou zdravotníckych zariadení aj počas Akcie K, preto komunisti zlikvidovali v Bratislave len kláštor a rehoľníkov z Bratislavy internovali až v roku 1951, zo Skalice až v roku 1955. ŠtB si však naproti tomu dala za cieľ zlikvidovať kláštor v Spišskom Podhradí, čo urobila už počas Akcie K, siedmich tunajších rehoľníkov previezla do Podolínca.

Minoriti – Rád menších bratov konventuálov, OFMConv.

Minoriti, čiže pôvodná rehoľa sv. Františka Assiského vznikla v roku 1209. Zakladali kláštory – konventy, v ktorých študovali teológiu a odtiaľ pochádza ich názov konventuáli. Najznámejšie minoritské konventy v dnešnom Taliansku boli v Assisi, Padove, Bologni a Florencii. Rehoľa sa stala celosvetovou, minoriti sa zaoberali aj vedou, kazateľstvom, misijnou a pastoračnou prácou. Dokázateľne sa na Slovensku znova usadili v druhej polovici 17. storočia v Levoči, kde sa však prvý krát údajne usadili v polovici 13. storočia, doložení sú o storočie neskôr. Tu mali internát pre juvenát (gymnazistov), ďalej v neďalekom Spišskom Štvrtku, kde mali noviciát pre celú neskoršiu čs. provinciu a dve filiálky Dravce a Dlhé Stráže. V polovici 18. storočia vznikol minoritský konvent v Brehove pri Trebišove. Napokon v roku 1941 založili kláštor s exercičným domom v Strážach pod Tatrami. V roku 1948 v týchto štyroch minoritských kláštoroch žilo a pôsobilo 9 kňazov, 4 bratia, dvaja zamestnanci a značný počet 24 postulantov.

Pallotíni – Spoločnosť katolíckeho apoštolátu, SAC

Táto rehoľa vznikla v Ríme v prvej polovici 19. storočia. Jej poslaním je pomoc v pastorácii, duchovnej správe a misiách. Za pomerne krátky čas založili pallotíni viac ako 400 rehoľných domov a získali okolo 2200 členov. Na Slovensku bol založený jediný ich dom v Handlovej v roku 1938. V roku 1948 tam žil jeden kňaz a jeden bohoslovec.

Piaristi – Rehoľa chudobných regulárnych klerikov Božej Matky zbožných škôl, SchP

Rehoľu založil sv. Jozef Kalazanský koncom 16. storočia. Rád zakladal a viedol bezplatné školy pre chudobnú mládež, tzv. scholae piae (pobožné školy), odtiaľ i názov rehole piaristi. Rehoľa sa rozšírila v Európe a Amerike. Od 18. storočia v rámci uhorskej provincie bolo na Slovensku 13 kláštorov (kolégií) spolu s vychýrenými gymnáziami. Ešte v 17. storočí vznikli prvé tri v Podolínci, Prievidzi a Brezne, od roku 1701 do 1815 ďalšie vo Svätom Juri, Nitre, Krupine, Ružomberku, Sabinove, vyššia hospodárska škola v Senci, Tomášikove, Trenčíne, Banskej Štiavnici a Leviciach. Piaristické gymnáziá vychovávali odborníkov na rôzne vedné odbory a verejnú správu. Slovenskí piaristi boli však pod poľským, neskôr za Jozefa II. pod germanizačným vplyvom, resp. neskôr maďarizačným. Do konca 19. storočia niektoré gymnáziá zanikli, iné sa po vzniku ČSR presťahovali do Maďarska. Napokon si piaristi v rámci samostatnej slovenskej provincie od roku 1930 ponechali len štyri kolégiá: v Prievidzi, Nitre, Trenčíne a Sv. Jure, kde mali aj svoj noviciát. Avšak aj tieto školy čs. vláda poštátnila alebo zakázala piaristom vyučovať. Absolventmi piaristických škôl bolo množstvo významných osobností uhorského a slovenského života. V roku 1948 tak z kedysi tretej najrozvinutejšej rehole mali piaristi na Slovensku 4 kláštory dovedna so 14 kňazmi, 2 bohoslovcami, 5 novicmi a 19 zamestnancami.

Premonštráti, OPraem

Rehoľa patrí k najstarším, založená bola v roku 1120 v dnešnom Francúzsku na podklade regúl sv. Augustína. Názov má odvodený od údolia Prémontré, kde bol zriadený prvý kláštor a ďalšie sa rýchlo rozšírili po Európe. Premonštráti šíria úctu k eucharistii, vernosť pápežovi a lásku k vede a umeniu. V 18. storočí mali v Európe 240 kláštorov, no ich počet klesol pod tlakom francúzskej revolúcie a v Rakúsko-Uhorsku za Jozefa II. Na Slovensku sa usadili v Jasove a Lelesi, kde mali opátstvo, resp. prepošstvá. Ďalšie opátstva mali v Kláštore pod Znievom, v Šahách, v Bzovíku a v Bíni. Leleské prepošstvo bolo v stredoveku tzv. hodnoverným miestom s bohatým archívom. Jasovské prepošstvo, založené v 12. storočí uhorským kráľom Kolomanom bolo taktiež hodnoverným miestom. Pretrvalo aj jozefínske reformy a neskôr premonštráti dostali od cisára za úlohu vyučovať na gymnáziách v Rožňave, Levoči a Košiciach. Po vzniku ČSR a odňatí gymnázií štátom, ktoré podľahli maďarizácii premonštráti pôsobili vo svojich kláštoroch v Lelesi a Jasove a na farách v rámci tzv. československej cirkárie. V roku 1948 mali premonštráti na Slovensku dva kláštory, osem kňazov, 4 bohoslovcov a dvoch bratov.

V Jasovskom kláštore boli počas Akcie „K“ sústredení jezuiti, premonštáti boli sústredení v Podolínci. Neskôr boli do Jasov v Akcii „R“ sústredené rehoľníčky.

Redemptoristi – Kongregácia najsvätejšieho vykupiteľa, CSsR

Rehoľu založil v polovici 18. storočia v terajšom južnom Taliansku sv. Alfonz Maria de Liguori, pápežom bola schválená pod menom Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa (Congregatio Sanctissimi Redemptoris), odtiaľ i názov redemptoristi. Rehoľa sa rozšírila po Európe i zásluhou Moravana sv. Klementa Mária Hoffbauera a venovala sa ľudovým misiám, exercíciám, katechizovaniu. Slovensko ovplyvňovala z Čiech. Po vzniku ČSR sa redemptoristi usadili v Stropkove, kde pôsobili obe – latinská i východná vetva redemptoristov, s úsilím pôsobiť v prostredí gréckokatolíckeho i pravoslávneho obyvateľstva. Spišský biskup J. Vojtaššák ich usadil do opusteného kláštora piaristov v Podolínci, neskôr sa odtiaľ presťahovali do Stráží pri Poprade, no v roku 1940 sa opäť vrátili do Podolínca, kde mali misijný a exercičný dom. V roku 1923 sa usadili aj v Kostolnej pri Trenčíne a odtiaľ z poverenia nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka spravovali pútnické miesto Skalka pri Trenčíne. V roku 1931 otvorili kláštor východného rítu v Michalovciach, kde mali noviciát, juvenát a študovalo sa tu bohoslovie. Odtiaľto pôsobili medzi gréckokatolíkmi východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Kláštor v Michalovciach bol najväčším redemptoristickým, žilo tam 50 osôb. Ďalej sa sľubne rozvíjali, takže od 30. rokoch otvorili kláštor v Bratislave, na Starých Horách, v Rožňave, kde mali juvenát a viedli biskupský seminár, Stropkove a Sabinove. Kláštory patrili do Pražskej provincie, neskôr v roku 1940 vznikla viceprovincia v Bratislave. Po vojne sa z nej vyčlenila viceprovincia východného obradu so sídlom v Michalovciach. Vojnou poškodený kláštor v Stropkove znova vybudovali. Niekoľko slovenských redemptoristov študovalo v Čechách v Obořišti a v Červenke na Morave. V roku 1948 mal rád oboch rítov na Slovensku 10 kláštorov, 30 kňazov a 30 bratov, 6 bohoslovcov, 2 klerikov, 5 novicov, 27 juvenov a dvoch kandidátov, z toho v gréckokatolíckej provincii 3 kláštory, 11 kňazov, 10 bratov, 3 bohoslovcov, 5 novicov a 27 juvenov. Redemprotisti tak patrili k reholiam, ktoré komunisti vyhodnotili ako najnebezpečnejšie, nielen počtom a aktivitami, ale i rezistenciou voči plánom režimu na pravoslavizáciu gréckokatolíckej cirkvi v ČSR po roku 1948.

Medzi významné osobnosti redemptoristov patril p. Metod Dominik Trčka, CSsR, predstavený viceprovincie východného obradu. Po internovaní v Podolínci bol odsúdený v procese s P. P. Gojdičom. Zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1959, za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 2001.

Saleziáni Dona Bosca – Spoločnosť sv. Františka Saleského, SDB

Rehoľu pod názvom Spoločnosť sv. Františka Saleského založil v roku 1859 v Taliansku turínsky kňaz sv. Ján Bosco. Jeho ideálom bola pomoc chudobnej mládeži a deťom pod heslom: Daj mi duše, ostatné si vezmi! Od začiatku svojho kňazského pôsobenia sa Ján Bosco venoval chudobnej turínskej mládeži, ktorá bola sociálne postihnutá industrializáciou. Bosco pre ňu zakladal útulky, školy, oratóriá. Rehoľa sa úspešne šírila vďaka nedeľným oratóriám, dielňam, hospodárskymi školami a gymnáziami, ústavmi na výchovu mládeže, starostlivosťou o vysťahovalcov, misijnou službou a apoštolátom tlačou. Reholi pomáhala ženský vetva, ktorú don Bosco založil pod názvom Dcéry Panny Márie pomocnice, ako aj združenia saleziánskych spolupracovníkov a bývalých chovancov. V roku 1924 prišli saleziáni na Slovensku, keď predtým sa od začiatku 20. storočia pripravovali v talianskych ústavoch. V Šaštíne v bývalom paulínskom kláštore založili výchovný ústav Marianum, kde sa ubytovalo okolo 50 mladíkov ich dorastu. Tu spravovali i šaštínsky pútnický chrám Sedembolestnej Panny Márie a viedli úspešné gymnázium. Saleziánske dielo sa rozrastalo a tak od roku 1929 pribudli ďalšie kláštory a školy v Sv. Beňadiku nad Hronom, kde mali noviciát, Bratislave na Miletičovej ulici, kde mali sídlo inšpektórie, Trnave na Hollého ulici, kde saleziáni spravovali malý seminár, v ktorom študovali bezmála 2 stovky študentov, Bratislave-Trnávke a Žiline. Samostatná slovenská provincia vznikla v roku 1939. V 40. rokoch pribudli ďalšie strediská v Trnave na Kopánke, Michalovciach, Topoľčanoch a Nitre, po druhej svetovej vojne v Komárne, Sv. Kríži nad Hronom, kde viedli bohoslovecké učilište, a Hodoch pri Galante, kde mali študenát. Išlo o stovky študentov a mládeže, ktorým sa venovali desiatky saleziánskych pedagógov a kňazov. Komunistický režim považoval tiež saleziánov za svojho ideologického nepriateľa. V roku 1948 evidoval Slovenský úrad pre veci cirkevné vyše 760 saleziánov, z toho bezmála 240 s rehoľnými sľubmi. Tí žili a pracovali v 13 ústavoch či kláštoroch. Saleziáni mali po komunistickom prevrate 77 kňazov, 50 bratov, 21 asistentov, 26 bohoslovcov, 74 klerikov, 45 novicov, 22 zamestnancov a v ich školách študovalo 436 svetských študentov. Takéto dielo sa na Slovensku rozrástlo počas 25 rokov, preto boli jedným z prvých terčov útokov režimu proti reholiam.

Školskí bratia – Kongregácia bratov kresťanskej lásky, FSC

Kongregácia bratov kresťanskej lásky vznikla v roku 1680 vo Francúzsku. Rehoľa sa venuje mládeži a jej výchove na rôznych úrovniach škôl po celom svete. Má vyše 2 300 domov a 25 000 členov. Na Slovensko prišli v roku 1899 do Urmína (dnes Mojmírovce pri Nitre), kde prevzali školu, neskôr do Bojnej, kde taktiež zriadili školu a neskôr rehoľný juvenát, meštiansku školu a internát. Po vzniku čs. provincie zriadili noviciát v novom kláštore v Močenku. Ich absolventi mohli následne študovať na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave na Spišskej Kapitule. Desiatky školských bratov pôsobili v misiách. Do roku 1948 okrem existujúcich kláštorov viedli školskí bratia učiteľský ústav na Spišskej Kapitule, v Bánovciach nad Bebravou, a výchovný ústav v Slovenskej Ľupči. Taktiež učňovský dom v Bratislave a školy v Zákamennom, Lome a Hornej Kráľovej. Pôsobili tak na 13 miestach, no do roku 1950 im kvôli poštátneniam zostali len pôvodné tri. Štatistika školských bratov je známa z roku 1950, keď mali tri kláštory, 46 bratov, 6 novicov, 12 juvenov a 10 školastikov.

Tešitelia Božského srdca – Kongregácia bratov Tešiteľov z Getsemani, CCG

Kongregáciu Tešiteľov Božského srdca (z Getsemani) založil v roku 1922 vo Viedni český kňaz Jan Litomiský. Cieľom rehole je adorácia Božskému srdcu za zmierenie hriešnikov, duchovná služba v nemocniciach a ľudové misie medzi slovanskými národmi. Generalát rehole je vo Viedni. Na Slovensko prišli v roku 1927 a usadili sa v bývalom paulínskom kláštore v Marianke blízko Bratislavy, kde prevzali správu pútnického miesta a farnosti. Ďalšie domy v rokoch 1929 ̶ 1947 založili v Borinke, Bratislave, kde vychovávali a vzdelávali bohoslovcov, Zlatých Moravciach, kde podobne vzdelávali svoj kňazský dorast a Leviciach, kde mali tešitelia prechodne aj noviciát. Od roku 1940 spravovali farnosť Sokolovce. V roku 1948 mali tešitelia 6 kláštorov/domov, 17 kňazov a 16 bratov, dvoch bohoslovcov, 18 novicov, 14 študentov a 4 zamestnancov. Ústredný kláštor tešiteľov vo Viedni slúžil ako záchytný dom pre utečencov z ČSR najmä po roku 1948.

Verbisti – Spoločnosť božieho slova, SVD

Rehoľu založil v roku 1875 holandský kňaz Arnold Jansen. Hlavným cieľom verbistov je misijná činnosť najmä v nekresťanských krajinách, na čo si vychovávajú svoj dorast a misijné myšlienky šíria aj ľudovými misiami a tlačou. Rehoľa sa rýchlo rozšírila po Európe a stala sa jednou z hlavných formovateľov misionárov. Na Slovensku si verbisti v roku 1922 na fare v Maduniciach zriadili administráciu svojho časopisu Verbum, vydávaného v Rakúsku. V roku 1923 im nitriansky biskup Karol Kmeťko poskytol kláštor v Močenku, no v roku 1925 dostali od neho do daru kláštor Matky Božej na Kalvárii, kde si vybudovali misijný dom a v roku 1928 ho posvätili. Ďalší kláštor a misijný dom si založili vo Vidinej, kde sa usadili aj sestry Kongregácie služobníc Ducha Svätého. V Spišskom Štiavniku prenajal v roku 1929 biskup Ján Vojtaššák verbistom biskupskú rezidenciu, mali tu dom pre misijný dorast. V Nitre pod Zoborom si zriadili ďalší dom na výchovu kňazov, dorastu a misionárov, ako aj exercičný dom. Slovenská provincia verbistov vznikla v roku 1942 so sídlo v Nitre na Kalvárii, kde zriadili aj stredisko rehoľnej tlače. To všetko svedčilo o dynamickom rozvoji a ohlase misijnej činnosti rehole za krátke štvrťstoročie. V roku 1948 mali verbisti na Slovensku 4 kláštory, 24 kňazov, 46 bratov a ich dorast a personál tvorilo úctyhodných 15 bohoslovcov, 23 klerikov, 13 kandidátov, 44 novicov, 6 tzv. kommorantov, ako aj 247 študentov a 32 zamestnancov a pedagógov. V roku 1950 mali pred Akciou „K“ verbisti spolu 421 stredoškolských študentov, 63 klerikov, 35 rehoľných bratov a 52 pátrov.