ŽENSKÉ REHOLE NA SLOVENSKU PRED AKCIOU R

Po komunistickom prevrate v roku 1948, respektíve v roku 1950, keď komunisti rozhodli o likvidácii mužských a ženských kláštorov v Československu, bolo na Slovensku bezmála 170 ženských rehoľných domov, resp. kláštorov ženských reholí. V nich žilo svoju rehoľnú formáciu a pôsobilo ako zdravotné a sociálne sestry, učiteľky, vychovávateľsky, lekárky a v iných službách viac ako 4 250 rehoľných sestier a ich rehoľného dorastu.

V lete 1950 boli sestry učiteľky a vychovávateľsky vyhodené zo školstva. V nemocniciach a sociálnych ústavoch pracovalo viac ako 3 170 rehoľných sestier, z ktorých bolo v prvej fáze Akcie R – likvidácii ženských kláštorov internovaných bezmála 1 100 rehoľníčok. Ďalšie stovky boli v nasledujúcich Akciách R1 – R7 násilne premiestnené na manuálne práce, umiestnené na práce v sociálnych ústavoch, do tovární v Čechách či v „socialistickom“ poľnohospodárstve. Staršie rehoľníčky režim sústredil v charitných domovoch.

Sestry takto vytrhol z najmenej 200 miest, dedín a ústavov ich pôsobenia a služby na Slovensku. V niektorých väčších mestách ako Bratislava, Košice či Žilina pritom v rovnakom období pôsobilo i niekoľko reholí súčasne. O takúto hodnotu, službu a obetu komunistický režim od roku 1950, resp. už od roku 1945, obral slovenskú spoločnosť, pričom po jeho viac ako 40-ročnej devastačnej vláde sa ju ani po novembri 1989 nepodarilo obnoviť.

Alžbetínky – Rehoľa sv. Alžbety

Rehoľníčky sv. Alžbety sa venovali chorým v nemocniciach, trpiacim a opusteným. V rehoľnej spiritualite nasledujú príklad sv. Františka Assiského. Rehoľu a prvý kláštor v Aachene založila v roku 1626 Apolónia Radermacherová podľa príkladu sv. Alžbety Durínskej / Uhorskej, terciárky františkánov. Kláštor alžbetínok a kostol sv. Alžbety Uhorskej v Bratislave založil v roku 1738 podporovateľ pomoci chudobným, ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy a tento kláštor bol jediným svojho druhu na Slovensku. Kostol dokončili v roku 1743, kláštor a nemocnicu o dva roky neskôr. V roku 1879 kláštor aj s kostolom vyhoreli, ale obnovili ich v roku 1948. Alžbetínky po druhej svetovej vojne poskytli svoj kláštor na vytvorenie Ústavu klinickej onkológie. Pozemok pri kláštore poskytli Charite. V roku 1950 bolo v alžbetínskom kláštore, jedinom na Slovensku, 55 sestier (iné zdroje hovoria až o 70 sestrách).

Počas Akcie R ich premiestnili do ústavov v Bratislave – Prievoze a v Podunajských Biskupiciach. Do roku 1960 dochádzali pracovať do svojej bývalej nemocnice sv. Alžbety, potom boli internované v Kláštore pod Znievom, kde museli pracovať na poľnohospodárskom štátnom majetku a v lesoch. V 60. rokoch ich režim porozmiestňoval a prekladal po rôznych sociálnych ústavoch,niektoré sa vrátili pracovať do nemocníc. Sestry, ktoré odišli na dôchodok, boli prekladané po viacerých charitných domovoch po Slovensku. V roku 1988 pracovalo v bratislavskej nemocnici ešte 10 sestier. Počas komunistického režimu neboli alžbetínky väznené.

Anglické panny – Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie

Rehoľu v 17. storočí založila Angličanka Mária Wardová a základ svojej duchovnosti mala v učení sv. Ignáca Loyolského. Je cieľom bola starostlivosť o mládež, predovšetkým o dievčatá, a zakladanie dievčenských škôl. M. Wardová medzi prvými založila rehoľný dom aj v Prešporku v roku 1628. So zrušením inštitútu v roku 1631 bol aj tento dom spolu s ostatnými zrušený a napriek neskoršiemu obnoveniu rehole už ďalej nefungoval. Rehoľa sa na Slovensku znova rozvinula najskôr v Prešove od roku 1882, kde založili detské opatrovne, základné školy i vyššie dievčenské školy, neskôr zmenené na gymnáziá a obchodné školy. Ďalšie školy, v ktorých aj učili, založili anglické panny v Považskej Bystrici, Piešťanoch, Lučenci, Varíne a Giraltovciach. Rehoľa patrila pod pražskú Apoštolskú nunciatúru, od roku 1941 založili slovenskú provinciu v Prešove. V roku 1950 tak pôsobilo na Slovensku 82 anglických panien, spolu s mladými adeptkami 161 sestier.

Počas Akcie R ich od 29. augusta 1950 režim poprevážal a internoval na niekoľkých miestach mimo ich kláštorov na Slovensku i v Čechách a museli pracovať na poliach, farmách, v lesoch alebo ako šičky. V 60. rokoch sestry režim presúval do ústavov sociálnej starostlivosti a do výrobne hostií v Báči alebo do charitného domova v Čechách. Od uvoľnenia v roku 1968 mohli prijímať sestry do noviciátu, ale len do roku 1972, potom opäť iba tajne. Tento stav sa udržal až do konca 80. rokov. Jedna rehoľníčka bola väznená 9 mesiacov.

Baziliánky – Sestry sv. Bazila Veľkého

Zakladateľom rehole je sv. Bazil Veľký, ženskú odnož založila jeho sestra sv. Makrína a stala sa tak duchovnou matkou sestier baziliánok. Ako jedna z mála reholí východného rítu sa rozšírila aj v Uhorsku. Jej cieľom je šírenie kresťanstva, apoštolát, náboženská výchova mládeže a práca v nemocniciach a sociálnych ústavoch. Baziliánky prišli na Slovensko v roku 1922 na pozvanie generálneho vikára Prešovskej eparchie ThDr. Mikuláša Russnáka a založili si kláštor v Prešove, ktorý bol ich materincom. Tu sa venovali mládeži a najmä dievčatám gréckokatolíckeho vyznania. Baziliánky nemali na Slovensku svoju provinciu, duchovne ich riadil gréckokatolícky ordinariát. Od roku 1938 sa datuje kláštor baziliánok v Medzilaborciach, kde pôsobili ako učiteľky. V roku 1945 otvorili baziliánky svoje domy v Sečovciach, prevzali detský domov v Stropkove , a podobný vo Svidníku, pričom v Sečovciach a Stropkove aj vyučovali. Neskôr si zriadili dom v Teplej pri Banskej Štiavnici. Spolu na týchto miestach v roku 1950 slúžilo 47 baziliánok, spolu s dorastom 82.

Baziliánky začal režim likvidovať ešte pred Akciou R. Už vo februári 1949 sa uskutočnila razia v prešovských baziliánskych kláštoroch. Okrem 11 rehoľníkov bolo zaistených aj 7 baziliánok z Prešova, ktoré boli neskôr deportované do tábora nútenej práce (TNP) Nováky. Baziliánky kvôli takémuto prenasledovaniu  poslali mladé sestry do iných rehoľných ústavov. Režim na ne tiež tlačil, aby prestúpili na pravoslávie, čo odmietali. Počas Akcie R ich internoval, mnohé porozmiestňoval po rôznych sociálnych ústavoch v Československu, výrobní a sestry na dôchodku umiestnil v dvoch charitných domovoch. Baziliánky boli spolu odsúdené na tri roky väzenia.

Spasiteľky – Kongregácia dcér Najsvätejšieho Spasiteľa

Rehoľa pod názvom Kongregácia dcér Božského Spasiteľa prišla na Slovensko koncom 19. storočia a sestry začali pracovať na detskej klinike. Vznikla samostatná kongregácia pre Uhorsko. Ich poslaním bolo ošetrovateľstvo a vyučovanie. Hlavný kláštor, postulát a noviciát mali v Bratislave, ďalší si založili v Rači a v Pruskom, kde vyučovali. Od roku 1942 vznikla slovenská provincia so sídlom v Pruskom a noviciát sa presunul najskôr do Suchej nad Parnou a v roku 1946 do Pruského, kde bol i charitný dom pre sestry. Kláštor v Bratislave sa do roku 1940 rozrástol, žilo a pracovalo tu vyše 20 osôb. V 20. storočí sa tieto kláštory spolu so školami a opatrovňou sľubne rozrástli a pribudli nové kláštory či domy. V Horných Orešanoch spasiteľky získali dom, v Rožňave pracovali v malom seminári, v Piešťanoch v štátnej nemocnici pracovalo bezmála 50 sestier, v Dolnom Smokovci pracovali v Štátnom detskom ústave a v Kvetnici pri Poprade v Štátnom liečebnom ústave. V týchto kláštoroch a ústavoch žilo a pracovalo pred Akciou R vyše 260 sestier spasiteliek. Spolu s dorastom to bolo 302 sestier v náročnej službe chorým a deťom.

Počas Akcie R boli všetky sestry internované v kláštore v Pruskom. V roku 1952 začal režim sestry prepúšťať z nemocníc a porozmiestňoval ich do mnohých ústavov, priemyselných pracovísk a štátnych poľnohospodárskych majetkov v ČSR. Po roku 1968 mohli spasiteľky aspoň vypomáhať pri vyučovaní náboženstva, no v roku 1970 to normalizačný režim zrušil. V roku 1969 mohla časť sestier znovu nastúpiť v Bratislave do zdravotníctva. Rehoľu oficiálne umiestnili do Kláštora pod Znievom, kde sa však tiesnilo vyše 110 sestier. Ďalšie sestry pokračovali v službe v niekoľkých sociálnych ústavoch. Režim uväznil 8 sestier spasiteliek spolu na 11 rokov a tri mesiace.

Saleziánky – Inštitút dcér Panny Márie Pomocnice

Rehoľu ako ženskú vetvu saleziánskej rodiny založil Don Bosco v roku 1872 so svojou spolupracovníčkou Máriou Dominikou Mazzarellovou na základe výzvy Pia IX. Rehoľa má za cieľ v duchu spirituality Františka Saleského starostlivosť, výchovu a vyučovanie dievčat zo slabých sociálnych pomerov. Začiatkom 20. rokov odišli prvé dievčatá zo Slovenska do ústavov rehole v Taliansku a pracovali v rôznych zariadeniach. V roku 1940 na pozvanie biskupa Pavla Jantauscha sa prvé slovenské saleziánky z Talianska vrátili a pôsobili v malom seminári v Trnave. Neskôr v roku 1943 otvorili ústav v Trnave na Kopánke, kde sa venovali výchove dievčat a vyučovaniu náboženstva na ľudových školách. V roku 1943 otvorili ústav a oratórium v Nitre, kde mali aj dievčenský internát, neskôr v ňom zriadili svoj noviciát a žili tu adeptky rehole. V roku 1947 otvorili svoj ústav v Dolnom Kubíne, kde sa venovali katechetizácii dievčat, ručným prácam a hudobnej výchove. Tento ústav komunistický režim zlikvidoval o dva roky, teda ešte pred Akciou R. Vo zvyšných ústavoch slúžilo v roku 1950 25 sestier saleziánok, dohromady s adeptkami 59 osôb. Počas Akcie R režim tieto sestry internoval v kláštore v Bratislave – Prievoze, následne ich rozviezol na práce na JRD, do tovární a lesov. Režim uväznil dve saleziánky spolu na 5 a pol roka, z toho sestru Štefániu Bokorovú na päť rokov.

Františkánky – Kongregácia dcér svätého Františka Assiského

Kongregáciu založila koncom 19. storočia v Budapešti Anna Margaréta Brunnerová a jej náplňou je ošetrovateľská, charitatívna, apoštolská a opatrovateľská služba podľa sv. Františka Assiského. Na Slovensku začali františkánky následne účinkovať v Palárikove (vtedy Slovenskom Mederi) v špitáli pri kaštieli miestneho grófa a v Spišskej Sobote. Od roku 1906 kongregácia prevzala nemocnicu v Humennom a Nových Zámkoch. V roku 1925 si v Nových Zámkoch zriadili svoj dočasný materinec a od roku 1947 ošetrovateľskú školu. V roku 1925 bola schválená samostatná slovenská provincia. V roku 1931 preniesli svoj noviciát do Palárikova. Definitívny hlavný provinciálny kláštor si františkánky zriadili v roku 1933 v Bratislave – Prievoze. Služba františkánok sa v Bratislave sľubne rozrastala a tak v roku 1939 otvorili samostatnú nemocnicu pri sídle svojej provincie a slúžili tiež v Štátnej epidemiologickej nemocnici v Bratislave. V Bratislave tak pôsobilo približne 100 sestier a kandidátok. Podobne začali pôsobiť v nemocniciach v Žiline, Zvolene, v ústave v Seredi a Pezinku, ako aj v školách v Trebišove, Parchovanoch, Sečovskej Polianke a Seredi. Svoju činnosť rozšírili aj do dvoch nemocníc v Čechách. V roku 1949 mala komunita františkánok na Slovensku vyše 230 sestier a kandidátok.

Počas likvidácie ženských kláštorov v Akcii R od leta 1950 boli sestry františkánky z Nových Zámkov vyvezené do Čiech na práce v továrni. Sestry učiteľky režim internoval v Bratislave – Prievoze a sestry na dôchodku sústredil napokon do Jasova. V priebehu 50. rokov popresúval františkánky z nemocníc do rôznych ústavov celej ČSR, spravil z nich aj upratovačky, pomocníčky na stavbe či v záhradníctve. Ešte začiatkom 60. rokov museli mnohé františkánky zo sociálnych ústavov odísť pracovať na JRD a tzv. štátne majetky. Ďalšia skupina bola znovu porozvážaná na prácu do rôznych sociálnych ústavov, kde režim nemal iné pracovné sily. Koncom 80. rokov stále pracovali v niektorých sociálnych ústavoch. Väznené boli štyri františkánky, dovedna na 38 mesiacov.

Dominikánky – Kongregácia sestier dominikánok

Svoj základ má kongregácia ešte v 13. storočí, keď popri dominikánskom mužskom ráde vznikali kontemplatívne kláštory sestier dominikánok. Po peripetiách počas jozefínskych zásahov aj v Uhorsku, v 19. storočí sa dominikánky v Európe začali venovať aj vyučovaniu a výchove mládeže, zakladali školy a internáty, sociálne ústavy a venovali sa katechetizácii, charite a opatrovaniu chorých. V roku 1903 vznikol kláštor dominikánok v Košiciach. Sestry sa venovali proletárskym deťom a pritom pracovali, aby zo zárobku dokázali vybudovať svoj kláštor a školy počnúc od materských až po gymnázium a dva učiteľské ústavy. Úspešne v nich pôsobili až do roku 1938. Po obsadení Košíc horthyovským Maďarskom odišli viaceré dominikánky do svojich domov v Humennom a Petrovanoch. Po odchode českých sestier v roku 1939 sa dominikánok ujal košický biskup Jozef Čársky a v roku 1943 vznikla slovenská provincia dominikánok, hoci sestry priamo vlastnili len jeden dom v Trebišove. Napriek tomu dominikánky statočne pracovali v ústavoch a školách v Humennom, Trebišove a Petrovanoch. Generálne sídlo provincie bolo v Petrovanoch, po skončení Druhej svetovej vojny bolo premiestnené do košického konventu. Po obnovení ČSR narástol pôvodný počet sestier  z 15 na 83 a 24 dievčat dorastu. Hlavný rehoľný dom bol obnovený v Košiciach a pribudlo pôsobisko v Mlynskom Seku, kde pôsobili v sociálnom ústave a učili náboženstvo.

Počas komunistami riadenej Akcie R 30. augusta 1950 režim nekultúrne vyhnal dominikánky z Košíc, Trebišova a Stropkova priamo od im zverenej školskej mládeže alebo hendikepovaných detí a odviezol ich do sústreďovacieho kláštora v Kostolnej pri Trenčíne. Odtiaľ ich po vyše roku deportoval na manuálne práce do tovární v Čechách, kde však kvôli odmietaniu pracovať v nedeľu dostali v roku 1954 výpovede. Sestry boli roztrúsené vo viac ako 15 sociálnych ústavoch po celej republike, často ich režim premiestňoval alebo prepúšťal zo zamestnania, prebíjali sa bez zárobku a museli pracovať často brigádnicky. V roku 1988 posledné dominikánky ešte pôsobili v dvoch ústavoch a na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, ostatné boli v charitnom domove. Počas komunizmu boli odsúdené tri dominikánky na niekoľkomesačné tresty väzenia.

Notrdamky (kanonisky de Notre Dame) – Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame

Rehoľnú spoločnosť založili koncom 16. storočia vo Francúzsku sv. Peter Fourier a bl. Alexia Le Clercová, schválená bola pápežom Urbanom VIII. v roku 1628. Jej hlavným cieľom bolo vyučovať chudobné dievčatá ako základ rodiny a spoločnosti, ako aj chórové recitovanie rímskeho breviára. Notrdamky začali tiež pracovať v sociálnych ústavoch. Na Slovensko prišli v roku 1747 za podpory Márie Terézie v rámci jej školských reforiem a usadili sa v Bratislave, kde otvorili školu a internát, spoločne nazvané Tereziánum. Pôsobilo v ňom 32 sestier, 50 dievčat rehoľného dorastu a rehoľný komplex zamestnával 26 laikov. V roku 1941 rehoľa založila expozitúru v Novákoch a v roku 1948 v Liptovských Lúčkach. Na všetkých troch miestach pôsobilo spolu 122 osôb.

V roku 1950 počas Akcie R bolo na Slovensku minimálne 75 sestier kanonisiek de Notre Dame. Boli sústredené do Nových Zámkov, kde pracovali v závode Makyta. V roku 1951 staršie sestry režim umiestnil v charitnom domove a ostatné vyviezol na práce v českých textilkách. Od roku 1961 ich postupne prepúšťal z práce v továrni a umiestnil ich ako opatrovateľky v sociálnom ústave v Čižkovciach, kde pracovali do roku 1985. V roku 1968 časť sestier začala pracovať v detskom domove v Malackách, iné sestry začali učiť náboženstvo v Galante a v Bojnej, čo však kvôli utužovaniu režimu vydržalo iba krátky čas. Postupne sa notrdamky usídľovali v charitnom domove v Slovenskej Ľupči a Rúbani. Niekoľko sestier pôsobilo až do novembra 1989 na biskupskom úrade v Rožňave. Kanonisky neboli za komunizmu súdené.

Školské sestry (notrdamky) – Školské sestry de Notre Dame

V polovici 19. storočia sa z pôvodnej rehole kanonisiek de Notre Dame vyčlenili sestry, ktoré sa venovali najmä práci v školách, ale i v detských opatrovniach, jasliach a azylových domoch. Zakladateľom novej kongregácie bol Gabriel Schneider. Do Uhorska prišli v roku 1860. Na Slovensku v roku 1920 prevzali školu a sirotinec v Kláštore pod Znievom (v roku 1949 tu bolo 65 sirôt) a v roku 1921 výučbu na ľudovej a meštianskej škole v Trnave. O rok neskôr na žiadosť biskupa Karola Kmeťka prišli do Trenčína, kde v roku 1928 vybudovali novú kláštornú budovu, zriadili internát a v roku 1939 aj dievčenské gymnázium. Notrdamky sa úspešne usadili aj v Novom Meste nad Váhom, kde od roku 1927 adaptovali nový kláštor, meštiansku školu, detskú opatrovňu, zriadili si tu svoj noviciát a v roku 1939 aj sídlo svojej novej slovenskej provincie. V tomže roku prevzali sirotinec v Beckove, odtiaľ po jeho zrušení prešli v roku 1944 do sirotinca v Spišskej Novej Vsi. V roku 1939 zriadili aj študijný dom v Modre pre frekventantky Štátneho ženského učiteľského ústavu. Od roku 1945 školské sestry de Notre Dame učili alebo vychovávali svoj dorast v Bratislave, Spišskej Novej Vsi a Trenčíne. Po Druhej svetovej vojne učili aj v Oravskom Veselom, Liptovskej Lúžnej, Topoľčanoch, Tvrdošíne, Poprade a viedli domov Savoy Slavia v Trenčianskych Tepliciach. Generálna správa rehole bola v českých Horažďoviciach. Pred Akciou R pôsobilo na Slovensku 129 sestier a 60 dievčat rehoľného dorastu.

Počas prázdnin v roku 1950 ich komunisti prepustili zo školskej služby. Internovali ich v Kláštore pod Znievom a tiež v Beckove, kde pracovali pre závod Merina Trenčín alebo na poľnohospodárskych majetkoch a v lesoch. V roku 1951 ich režim previezol na práce do českých textilných fabrík. V roku 1957 začali pôsobiť v sociálnych ústavoch v Čechách. V roku 1968 sa časť z nich vrátila na Slovensko, učili, pracovali v sociálnych ústavoch alebo v charitných domovoch, v ktorých neskôr zostali na dôchodku. Posledné sestry sa vrátili z Čiech až v roku 1986. V roku 1988 ich bolo na Slovensku vyše 100. Dve školské sestry de Notre Dame boli za komunizmu odsúdené  ̶  jedna na 1 rok, druhá na 3 mesiace.

Mariánky – Kongregácia dcér Božskej Lásky

Rehoľa vznikla v roku 1868 vo Viedni, odkiaľ sa rozšírila do celej Európy. Jej spiritualita si ctila Pannu Máriu Predivnú, odtiaľ sa ujal i názov sestier mariánky. Cieľom rehole bola starostlivosť o vzdelanie a vieru chudobných detí i starostlivosť o starých a chorých. Zakladateľka rehole matka Františka Lechnerová zakladala materské, základné i stredné školy a vyššie učilištia s internátmi. Zriadila tiež útulok pre bezbranné ženy, bezplatné tzv. mariánske ústavy pre pomocnice v domácnosti, pre opustených, chorých, pre bezdomovcov a pre robotníčky v továrňach. Sestry pôsobili aj na Slovensku, najstarší kláštor s názvom Hubertínum založili vo Veľkých Levároch v roku 1892 a matka Lechnerová tu založila vyššiu dievčenskú školu pre chudobnú a opustenú mládež. Do vzniku ČSR sa sestry usadili a postupne založili ešte kláštory v Spišskej Sobote, Prievidzi, Pruskom a v Salke, posledné dva menované domy však po čase zrušili. V roku 1925 sa usadili v Trnave a založili centrálny kláštor, kde v roku 1928 vznikla slovenská provincia. Tu mali mariánky aj svoj noviciát, pôsobili v sirotinci, viedli útulok sv. Jozefa, vypomáhali v domácnostiach.

Sestry mariánky sa na svojich pôsobiskách venovali vyučovaniu v školách, pôsobili v sociálnych a charitatívnych ústavoch, detských opatrovniach a viedli spolky. Ich činnosť sa úspešne rozrástla. Pribudli kláštory a domy v Dolnej Krupej, kde sestry okrem sociálnej práce vyučovali na škole, v Spišskej Sobote pribudol ústav pre rehoľný dorast a zriadili ľudovú školu, v Michalovciach v kláštore zriadili detskú opatrovňu a dievčenský internát, v Smoleniciach školu a opatrovňu detí, v Ivanke pri Dunaji viedli charitatívne dielo, opatrovali deti a viedli spolky. Mariánky pôsobili aj na ďalších miestach ako Krupina, kde okrem iného vyučovali hudbu, Podolie, Prievidza, kde pracovali v štátnom detskom domove, Nitra, kde viedli vývarovňu pre vyše 200 osôb, Malženice, kde učili náboženstvo, Krušovciach, Galante, kde učili aj náboženstvo a hudbu. Pred likvidáciou ženských reholí počas Akcie R mali mariánky na Slovensku 144 sestier a 25 dievčat rehoľného dorastu.

Počas Akcie R režim internoval mariánky do sústreďovacích kláštorov v Ivanke pri Nitre, kde šili odevy a pracovali na poli. Kláštor dcér Božskej lásky v Spišskej Sobote, kde pôvodne žilo 16 sestier, sa stal sústreďovacím kláštorom. Režim do neho umiestnil 60 rehoľníčok z východného Slovenska, ktoré tu piekli hostie. Neskôr ich tu bolo až 90, no koncom roka 1951 bol kláštor zlikvidovaný a pridelený armáde. Mariánky boli potom  umiestnené do českých textilných fabrík, kde v ťažkých podmienkach  chorľaveli. Neskôr režim niektoré sestry presunulna práce v sociálnych ústavoch na Slovensku. Mnohé pôsobili v takýchto zamestnaniach až do konca 80. rokov. Za komunizmu neboli mariánky väznené.

Krížové sestry (sestry Sv. Kríža, križiačky) – Kongregácia milosrdných sestier sv. Kríža

Kongregáciu v polovici 19. storočia založil švajčiarsky kapucín Theodosius Florentini a bl. matka Terézia Schererová. Kongregáciu spolu s prvými pomocníčkami viedli k pomoci nezaopatreným deťom, opusteným a chorým starcom a výchove mládeže. Jej prvé adeptky preto nežili v uzavretých kláštoroch. Ich spiritualita vychádza z odovzdanosti Ukrižovanému a odtiaľ blížnym.

Na Slovensku sa krížové sestry v roku 1865 usadili v štátnej nemocnici v Chyzerovciach pri Zlatých Moravciach, kde sa starali o starých a chorých. Odtiaľ sa rozšírili po celom Slovensku, pričom samostatná slovenská provincia vznikla v roku 1927 so sídlom v Podunajských Biskupiciach, kde mali križiačky noviciát, charitný útulok a ubytovanie vyše 60-členného rehoľného dorastu. Spolu tu žilo vyše 110 osôb.

V Bratislave začali pôsobiť od roku 1875, keď si zriadili kláštor a pracovali v niekoľkých sociálnych a nemocničných ústavoch. V roku 1902 prešli sestry križiačky do krajinskej nemocnice, ktorá bola ich najväčším pôsobiskom. Úroveň ich práce a zdravotníckeho vzdelania bola vysoká, napríklad na ich ošetrovateľskej škole prednášali učitelia z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Tak sa postupne rozrástol stav rehole len v Bratislave na viac ako 175 osôb (okrem Podunajských Biskupíc) a sestry pracovali v 5 rôznych ústavoch. Rozvoj rehole pokračoval na Slovensku prakticky po celú prvú polovicu minulého storočia. Pred vznikom ČSR sa usadili a pracovali v Košiciach a v Skalici, kde založili chudobince. V Trnave od roku 1917 pracovali v nemocnici a založili detskú opatrovňu v mestskej časti Tulipán. Po vzniku ČSR pôsobili tiež v nemocniciach v Lučenci, Leviciach, Humennom, Skalici u Milosrdných bratov, detskej opatrovni vo Sv. Juri, v ozdravovni v Tatranskej Kotline a v sanatóriu vo Vyšných Hágoch. Takto v zdravotníctve a sociálnych službách do Akcie R pracovalo vyše 61 krížových sestier. Okrem nich ďalšie križiačky popri sociálnej službe ešte z čias monarchie učili na ľudových školách. Postupne sa až do roku 1941 usádzali a učili v Haniske, Zavare, Pečeňadoch, Dunajskej Lužnej, Jelke, Salke, Nitrianskych Hrnčiarovciach, Krivej, Krásne nad Hornádom, Jarovniciach, Širokom, Preseľanoch, Hermanovciach a Strážkach, dovedna vyše 60 sestier. Úhrnne tak pôsobilo na Slovensku pred Akciou R vyše 680 sestier Sv. Kríža.

Počas Akcie R režim najskôr rozpustil postulantky, potom pozvážal sestry učiteľky do Podunajských Biskupíc. Mladé sestry pracovali na poľnohospodárskom majetku, staršie a choré boli presunuté do charitných domovov. V roku 1951 boli sestry deportované na Moravu do textilných fabrík. Tie napríklad odmietali pracovať v nedeľu, začo ich režim postihoval. V roku 1952 bolo štyristo sestier prevezených na práce do fabriky na spracovanie vlny do Karlových Varov. Podobne režim zaobchádzal so sestrami z ostatných kláštorov a sociálnych ústavov. Keďže komunisti nemali za zdravotné rehoľné sestry náhradu, mnohé zostávali pracovať v nemocniciach až do roku 1952, no postupne ich režim vyviezol na práce do Čiech. Komunistický štát odsúdil dovedna 13 krížových sestier na približne 100 rokov väzenia.

Premonštrátky – Kongregácia sestier premonštrátok

Kongregáciu založil moravský premonštrát páter Vojtech Frejka začiatkom 20. storočia. Jej spiritualita vychádza z duchovného dedičstva sv. Norberta, zakladateľa rehole premonštrátov, ako je služba chorým a školskej mládeži. Sestry premonštrátky prišli na Slovensko v roku 1930 na žiadosť vtedajšieho trnavského biskupa Pavla Jantauscha a mali pôsobiť v trnavskom seminári. Biskup ich usadil a dal im postaviť kláštor vo Vrbovom, kde bol zriadený i rehoľný noviciát, neskôr mali ľudovú školu a detský domov. Odtiaľ sa rehoľa sľubne rozširovala a sestry pôsobili na školách vo Vrbovom a Borskom sv. Mikuláši, v seminári v Trnave a Banskej Bystrici, v nemocniciach v Likieri a Šahách a viedli domácnosti troch biskupských úradov. Istý čas premonštrátky pôsobili v Dvorníkoch, pracovali tiež v kňazskom seminári v Bratislave, kde navštevovali aj ošetrovateľskú školu, v Trnave viedli detský domov, v Nitre vypomáhali verbistom, v Bernolákove (Čeklísi) pracovali vo výchovnom ústave, v Kysuckom Novom Meste vyučovali náboženstvo a viedli detskú opatrovňu. V roku 1939 vznikla slovenská provincia premoštrátok, ktorých v tom roku bolo na Slovensku približne 50. O desať rokov sa ich počet viac ako zdvojnásobil na vyše 110 a 30 dievčat rehoľného dorastu.

Počas Akcie R komunisti donútili dievčatá novicky a kandidátky odísť z rehole. Ostatné sestry zviezli do sústreďovacieho kláštora vo Vrbovom, v nemocniciach ich zatiaľ ponechali do roku 1960, keď vyviezli sestry z Likiera na práce do českých textilných fabrík a v roku 1961 sestry zo Šiah do sociálneho ústavu v Lipovej. Charitný domov premonštrátok režim zriadil vo Vrbovom. Sestry z Vrbového a Slovenskej Ľupče boli deportované na práce do Čiech do textilných fabrík a do poľnohospodárstva. Od polovice 50. rokov boli niektoré sestry presunuté na práce do sociálnych ústavov. V roku 1988 bolo v reholi ešte vyše 80 sestier, niektoré pracovali na biskupskom úrade v Nitre alebo v kňazskom seminári v Bratislave. Provinciálna predstavená sestra Vojtecha Polakovičová bola odsúdená na 6 rokov, vo väzniciach vážne ochorela a v roku 1978 predčasne zomrela ako 56 ročná.

Satmárky – Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta

Koncom 17. storočia bola vo Francúzsku založená kongregácia sv. Pavla, ktorá v roku 1832 v Štrasburgu zriadila svoj materinec. Rehoľa dostala meno Milosrdné sestry sv. Vincenta. Usadili sa aj vo Viedni, odkiaľ ich v roku 1842 szatmársky biskup povolal do svojej diecézy Szatmár (Satu-Mare v dnešnom Rumunsku), kde im dal postaviť kláštor. Odtiaľ vznikol i zľudovený názov rehole satmárky. Sestry sa venovali výchove dievčat, ošetrovaniu v nemocnici, spravovali internát a učili v škole. V roku 1857 prišli do Bratislavy, kde prevzali detskú kliniku. V tomže roku založili svoj kláštor v Banskej Štiavnici, viedli tu tri školy a internát a tiež pracovali v nemocnici. Podobne pôsobili v Komárne, v Leviciach a v Pavlovciach nad Uhom, kde vyučovali. V roku 1885 prišli do Ružomberka, kde viedli tri školy, v 30. rokoch 20. storočia aj sirotinec a starobinec. Onedlho na žiadosť biskupov otvorili školy aj v Tvrdošíne, Spišských Vlachoch. Nasledovalo usadenie sa v Rožňave, kde učili, mali noviciát a do roku 1938 tu sídlila matka predstavená.

Po vzniku ČSR začali pôsobiť v Rimavskej Sobote, kde mali školu s internátom, Tekovských Lužanoch, kde pri kláštore mali školy, a rozšírili svoje pôsobenie v Bratislave, kde od roku 1928 zriadili svoj dom pre študujúci rehoľný dorast. Ďalšie domy zriadili po roku 1939 v Brezne, kde pôsobili v nemocnici, v Uhrovci, kde pracovali v detskom domove, a v Bánovciach nad Bebravou, kde pracovali v internáte učiteľskej akadémie. Po zabratí južného Slovenska horthyovským Maďarskom pracovali v Ružomberku v sociálnych ústavoch. Sem sa v roku 1939 presídlila aj matka predstavená a zriadili tu rehoľný noviciát. Po roku 1945 rozšírili satmárky svoje pôsobenie do Humenného, kde učili, Žabokrekov, kde pracovali v materskej škôlke, a Trstenej, kde pracovali v štátnej nemocnici. V takto užitočne rozvetvenej kongregácii pôsobilo v roku 1949 vyše 250 sestier.

Počas Akcie R režim zviezol satmárky do Rožňavy, kde začali pracovať ako šičky. Sestry v nemocniciach režim ponechal, lebo nemal za ne náhradu. V roku 1951 väčšinu sestier deportoval do textilnej fabriky v českom pohraničí. Staršie sestry umiestnil do charitného domova. Postupne prepúšťal sestry aj zo zdravotníctva a tie potom pracovali v poľnohospodárstve alebo v charitnom domove, odkiaľ ich však po 15 rokoch režim zasa vystrnadil. Do konca 80. rokov si satmárky udržali provinciálny dom v Ružomberku. Za komunizmu boli väznené tri sestry satmárky na dovedna bezmála tri roky.

Služobnice  ̶  Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie

Kongregáciu založili koncom 19. storočia na Ukrajine bazilián Jeremiáš Lomnický, Cyril Selecký a sestra Jozafáta Hordaševská. V roku 1928 biskup Peter Pavol Gojdič pozval sestry do Prešova, kde pôsobili v biskupskej rezidencii, gréckokatolíckom seminári a pri katedrálnom chráme a zriadili tu svoj juvenát. V roku 1934 odovzdalo biskupstvo sestrám v Prešove novú budovu kláštora spolu s ústavom pre siroty. Prešov sa stal sídlom slovenskej viceprovincie v roku 1937 a v kláštore bol v tomto roku zriadený aj noviciát. V roku 1938 založili sestry v Michalovciach nový kláštor, kde zriadili aj materskú škôlku a internát pre dievčatá. V Ľutine v 40. rokoch zriadili sestry svoj dom a učili na školách. Podobne v Trebišove, kde žili v prenájme a vyučovali mládež. Po vojne v roku 1945 odišlo zo Slovenska 28 sestier služobníc pracovať do nemocnice v Uherskom Hradišti. Tie v roku 1957 režim prepustil a tak odišli pracovať do domovov dôchodcov v Čechách. Pred Akciou R tak bolo na Slovensku bezmála 50 sestier.

Po likvidácii kláštorov režim sestry rozmiestňoval na viaceré miesta ako Kostolná, Jasov, Mučeníky (Sládečkovce) a Modra. V roku 1968 sa niektoré sestry vrátili na Slovensko a pôsobili v sociálnych ústavoch. Staršie sestry sa usadili v Petrikovciach, kde im vikár Ján Hirka poskytol budovu fary. Za komunizmu boli odsúdené dve sestry na spolu 6 rokov väzenia.

Cyrilky – Kongregácia sestier svätého Cyrila a Metoda

Kongregáciu založila Mária Ružena Nesvadbová na Morave, cirkevne bola schválená 8. septembra 1928. Kongregácia považuje za svojho duchovného iniciátora olomouckého arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana. Jej cieľom je apoštolovať za zjednocovanie slovanských kresťanov vo viere so zameraním na európsky východ, ako aj úcta k sv. Písmu, ktoré Staroslovienom priniesli Konštantín a Metod. Centrom rehole sa stal moravský Velehrad a neskôr Brno, na Slovensku iniciatíva vzišla z Nitry, keď tam biskup Karol Kmeťko v roku 1933 povolal prvé sestry na šírenie tejto unionistickej a ekumenickej kresťanskej spirituality. Sestry sv. Cyrila a Metoda sa venovali výchove a charitatívnemu apoštolátu. V roku 1933 založili v Považskom Podhradí ústav pre duševne choré deti, v roku 1936 v Turzovke sirotinec, materskú školu a starobinec. O rok neskôr kongregácia založila dom pre duševne choré deti v Žiline – Bôriku. Po roku 1945 sestry pôsobili v detskej ozdravovni v Dolnom Smokovci, v starobinci v Pohorelskej Maši alebo v detskom doliečovacom ústave v Bratislave. V roku 1950 bolo v kongregácii 52 sestier zo Slovenska.

Počas Akcie R režim násilne premiestňoval sestry sv. Cyrila a Metoda po rôznych sociálnych ústavoch. No v roku 1957 ich previezol do ústavov v českom pohraničí, kde okrem krátkeho obdobia v roku 1968 zotrvali až do pádu komunizmu, kedy ich bolo v Československu približne 100, z toho 25 zo Slovenska. Sestry tejto kongregácie neboli za komunizmu väznené.

Misionárky (verbistky) – Misijná kongregácia služobníc Ducha Svätého

Po založení misijnej spoločnosti Božieho Slova (verbistov) v polovici 19. storočia v Holandsku zaujali myšlienky misijnej služby aj mladé dievčatá, a preto zakladateľ verbistov bl. kňaz Arnold Janssen v roku 1899 založil spolu s Helenou Máriou Stollenwerkovou a Hendrinou Jozefou Stennmansovou aj ženskú vetvu rehole ako misionársku. Rehoľa má aj klauzúrne sestry, ktoré sa venujú ustavičnej poklone. Spiritualita rehole je zameraná na úctu k Duchu svätému rozvinutá v misijnej práci v školách, nemocniciach a sociálnych ústavoch. Na Slovensku prvý misijný dom verbistiek založil spišský biskup Jána Vojtaššák v roku 1931 v Spišskom Štiavniku, kde bol po postuláte o rok založený aj rehoľný noviciát. Neskôr pribudol exercičný dom pre ženy a devy. V roku 1939 mali slovenské verbistky už 24 sestier a 28 dievčat rehoľného dorastu a mohli prevziať dievčenský mravno-výchovný ústav v Bytčici. O dva roky začali pracovať v detskom domove v Mokradi na Orave a zriadili si dom s juvenátom vo Vidinej. Od roku 1943 verbistky pracovali v kežmarskej nemocnici a začali vyučovať v Tužine, Nemeckom Pravne, Kežmarku a Lendaku. Po vojne v roku 1946 narastal počet adeptiek rehole, preto sestry otvorili dom v Ivanke pri Nitre, kam presťahovali vedenie rehole i noviciát. Ideál pôsobenia v misiách sa v tomto čase rozvinul a tak do zámoria odišlo pôsobiť desať sestier, čo sa však po nesúhlase štátnej správy v roku 1947 zastavilo. Pred Akciou R bolo na Slovensku vyše 100 sestier verbistiek spolu s rehoľným dorastom.

Zo školstva komunisti vypudili verbistky už v roku 1945. Počas Akcie R v roku 1950 presunuli verbistky na opatrovanie starých kňazov a rehoľné sestry do Báču, Pezinka, Sv. Beňadika, Jasova a Podolínca, neskôr do Slovenskej Ľupče, Rúbane a Bílej Vody v Čechách. V roku 1951 pracovalo vyše 50 verbistiek v severočeskom pohraničí vo fabrikách, kde mnohé strádali do konca 50. rokov. V roku 1959 boli sestry prepustené z nemocnice v Kežmarku a spolu so sestrami z tovární ich režim zaradil na práce v šiestich sociálnych ústavoch v Čechách. V roku 1968 sa vrátili z prác z Čiech a kúpili si dom v Zlatých Moravciach, kde mohli pokračovať v šití a vyšívaní paramentov. Dom sa im podarilo udržať až do pádu režimu. Podobný dom získali v roku 1969 v Levoči, kde učili náboženstvo a starali sa o faru a kostol, no v roku 1972 ich odtiaľ komunisti násilne odviezli do Slovenskej Ľupče. V obci Maňa od roku 1969 učili štyri verbistky náboženstvo, no o tri roky im to režim zakázal a s ďalšími sestrami boli presunuté na prácu v novo zriadenom sociálnom ústave. Ďalšie sestry pracovali do polovice 80. rokov v dvoch sociálnych ústavoch v Čechách. Jedna verbistka bola za komunizmu odsúdená na sedem rokov väzenia, po vyše roku ju prepustili.

Sociálne sestry  ̶  Spoločnosť sociálnych sestier

Spoločnosť sociálnych sestier založila v roku 1923 v Budapešti Margita Šlachtová, rodáčka z Košíc, súc inšpirovaná encyklikou pápeža Leva XIII. Rerum Novarum, ktorá apelovala na sociálnu spravodlivosť. Cieľom spoločnosti tak bolo pôsobenie sociálnych sestier v oblasti sociálnej pomoci deťom, ženám a rodinám, a to v jednoduchosti a benediktínskej duchovnosti. Rehoľa je známa tým, že časť sestier nenosí habit, pôsobí vo farnostiach a vo verejnom prostredí a apoštoluje. V roku 1927 prišli sociálne sestry do Košíc, kde si neskôr zriadili provinciu. Jedenásť sociálnych sestier tu spravovalo penzión, pôsobili vo farskej charite, v tzv. železničnej misii – pomoc cestujúcim, v robotníckej štvrti učili deti náboženstvo a viedli hnutie žien a dievčat. Od roku 1932 pôsobili aj v Komárne, kde najmä spravovali mestský sirotinec, od roku 1938 v Podunajských Biskupiciach, od roku 1940 v Topoľčanoch a od roku 1948 v Ilave, kde mali noviciát. Okrem sociálnej práce robili zbierky na pomoc chudobným, vyučovali náboženstvo či venovali sa väzňom a ich rodinám. Ide o rehoľu založenú v 20. storočí, takže sociálne sestry reflektovali vo svojej práci problémy danej doby, a preto sa venovali napríklad ženskému hnutiu, zamestnaniu žien, pomoci matkám s deťmi, narušeným manželstvám, viedli rôzne kurzy a duchovné cvičenia. Túto službu spájali s duchovnou službou vo svojich kaplnkách.

Po roku 1949 viaceré sociálne sestry s maďarským občianstvom museli opustiť ČSR. Komunisti sa snažili spoločnosť likvidovať už v roku 1949. Po likvidačnej Akcii R sa sestry z Ilavy presťahovali do Košíc a pôsobili čiastočne ešte v Komárne a Topoľčanoch. Dovedna ich bolo 31 spolu s rehoľným dorastom. Keďže nosili civilné šaty, vyhli sa internácii, no štyri z nich odišli z ČSR. Dve sociálne sestry boli za komunizmu väznené.

Školské sestry – Kongregácia školských sestier III. regulovaného rádu sv. Františka

Kongregáciu v polovici 19. storočia so súhlasom pápeža založila Františka Antónia Lamplová v rakúskom Grazi. Ako nasledovníčka sv. Františka Assiského chcela, aby školské sestry šírili jeho ideály prostredníctvom apoštolátu, výchovy a vzdelávania detí, predovšetkým dievčat. Rehoľa sa úspešne rozšírila v Čechách, odtiaľ na Slovensko, keď Andrej Hlinka v roku 1919 pozval prvé sestry do Ružomberka, aby sa venovali dievčenskej mládeži. Tak vznikla na Slovensku tzv. régia tejto rehole. Sestry v Ružomberku vyučovali na dvoch školách, neskôr otvorili učiteľský ústav a začali pracovať v sirotinci. Postupne sa počet sestier rozrástol a tak začali učiť v Liskovej, Liptovskej Tepličke a v Poprade. Po roku 1945 prešli pôsobiť aj do Humenného, Prešova, Podolínca, Svrčinovca, Čemerného, Vranova nad Topľou a Malcova. Od roku 1939 založili svoj materský kláštor ako aj slovenskú provinciu, noviciát a charitný domov v Žiline. Tu učili v ústave pre vzdelávanie učiteliek materských škôl a na dvoch chlapčenských stredných školách. Pred Akciou R bolo na Slovensku bezmála 100 školských sestier sv. Františka.

Komunistický režim sestry internoval v Kláštore pod Znievom, následne pracovali v poľnohospodárstve na JRD a v štátnych lesoch, v zime pracovali so súknom. V roku 1951 ich režim vyviezol do moravských ľanových tovární v okrese Šumperk, kde ich perzekvoval za odmietanie práce počas sviatkov. V roku 1955 ich porozmiestňoval do sociálnych ústavov v Čechách a na Morave určených pre mentálne a telesné postihnuté deti a pre starých ľudí. V roku 1968 sa niekoľko sestier vrátilo na Slovensko a spolu s otcami františkánmi rozvinuli skrytú podzemnú činnosť umožňujúcu mládeži nastúpiť na cestu sv. Františka a popri civilnom zamestnaní prežívať spoločenstvo rehoľného života, modlitby, apoštolátu a služby. Štyri školské sestry sv. Františka boli za komunizmu väznené.

Sestry Nepoškvrnenej – Kongregácia sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie III. rádu sv. Františka z Assisi

Kongregácia vznikla v polovici 19. storočia v Moravskej Třebovej a v Přerove, jej zakladateľkami boli sr. Romana Paulína Marschnerová a sr. Klára Rosina Willertová. Pôvodne členky tretieho rádu sv. Františka pri založení novej kongregácie prevzali františkánsku spiritualitu. Za osobitnú charizmu si vybrali zmier, predovšetkým u zasvätených osôb, v činnosti sa sústreďujú hlavne na výchovu a vyučovanie detí a mládeže. Na Slovensko prišli v roku 1921 na pozvanie spišského biskupa Jána Vojtaššáka. V Levoči im zveril dievčenskú mládež od škôlky až po učiteľský pedagogický ústav, z ktorého do roku 1946 vyšlo vyše 500 katolíckych učiteliek. V Spišských Vlachoch spravovali sirotinec a učili na ľudovej škole. Po zoštátnení cirkevných škôl odvolala generálna predstavená všetky sestry zo Slovenska na Moravu, hoci ani tu nemohli vyučovať. Dva roky pred pádom komunistickej totality začali sestry stavať rodinný dom v Ľubici, ktorý sa stal po Nežnej revolúcii novým kláštorom a sídlom slovenskej komunity kongregácie.

Uršulínky – Rímska únia rádu sv. Uršule

Rehoľu v roku 1535 v severnom Taliansku založila sv. Angela Merici. Vzala si za patrónku sv. Uršulu ako ochrankyňu mládeže. Cieľom rehole je apoštolát, výchova a vzdelávanie najmä dievčenskej mládeže, a tak skrze ženy obnova rodiny a ňou i spoločnosti. Do Čiech a Rakúska sa uršulínky rozšírili z kláštora v Liége v dnešnom Belgicku a z týchto krajín na žiadosť ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepchényiho – Pohronca (Szelepcsényi, Selepčiansky, Slepčiansky) sa v roku 1676 usadili v Bratislave. Koncom 17. storočia si zriadili kláštor v Košiciach a viedli základnú školu pre dievčatá. V roku 1724 založili v Trnave nový kláštor, postavili kostol, zriadili internát a viedli učiteľský ústav a dve školy. V susednom Cíferi zriadili detskú opatrovňu s ústavom Angelinum na výchovu opatrovateliek, školu a od roku 1933 aj noviciát. V roku 1903 zriadili kláštor v Modre a viedli tu meštiansku školu, neskôr aj v Suchej nad Parnou. V Košiciach mali uršulínky dva kláštory, viedli dievčenskú hospodársku školu a internát. Zriadili tu rekreačné stredisko pre učiteľky a choré sestry opäť s názvom Angelinum. Koncom 19. storočia otvorili v Bratislave učiteľský ústav, detskú opatrovňu, dve školy a rehoľné gymnázium. V Bratislave pôsobilo v tom čase bezmála 80 sestier uršulínok. V roku 1914 sa ich tunajší kláštor stal provinciálnym domom. V roku 1922 vznikla československá provincia a v roku 1933 slovenská viceprovincia uršulínok. V roku 1939 premiestnili svoj noviciát do Batizoviec. V roku 1950 bolo na Slovensku v uršulínskych kláštoroch vyše 260 sestier a iných osôb.

Počas Akcie R viaceré trnavské a bratislavské uršulínky režim zviezol do malého kláštora vincentiek v Dolných Semerovciach. Druhú časť týchto sestier sústredil v Modre. Sestry následne pracovali na poliach alebo šili nemocničnú bielizeň. V roku 1951 boli uršulínky deportované do českých textilných fabrík, uršulínske adeptky predovšetkým do Tanvaldu. Pracovali tu do roku 1958 v ťažkých podmienkach. V roku 1963 boli prvá časť sestier a od roku 1966 druhá časť premiestnené na práce do sociálnych ústavov. Staršie sestry režim umiestnil do charitných domovov v Čechách. Sestry, ktoré zostali na Slovensku, si po roku 1950 prešli odyseou deviatich sústreďovacích kláštorov. V roku 1969 sa síce niekoľko sestier vrátilo na Slovensko a prevzali kláštor v Kostolnej pri Trenčíne a tri kostoly, no počas tzv. normalizácie sa ich pôsobenie na týchto miestach dostalo do izolácie. Dve sestry uršulínky boli za komunizmu uväznené spolu na 9 mesiacov.

Vincentky – Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta

Spoločnosť založili v roku 1633 sv. Vincent de Paul a sv. Lujza de Marillac vo Francúzsku s cieľom pomáhať ľuďom trpiacim materiálnou a duchovnou núdzou. Sprvoti šlo o spoločnosť bohatých panien, ktoré chceli pomáhať chudobným v Paríži. Vincentky boli otvorenou rehoľou, a tak sa mimo kláštorov starali o núdznych, starých, chorých, siroty, vojakov, trestancov doma a neskôr i v nemocniciach a ústavoch, ako aj vyučovali chudobné deti. V 19. storočí sa rozšírili aj v Uhorsku, na Slovensku v Banskej Bystrici, Trenčíne, Nitre a Trnave, ako aj napr. v Brne, takže v roku 1922 mohla vzniknúť československá provincia. Ústredný dom na Slovensku si zriadili s pomocou spolusestier z USA v roku 1925 v Ladcoch, kde v roku 1942 vznikla i slovenská provincia vincentiek. Duchovnú správu vincentiek viedli pátri lazaristi. Ich činnosť sa bohumilo rozrástla, takže pred rokom 1950 mali v Ladcoch okolo 100 sestier, na celom Slovensku vyše tisíc na viac ako 50 miestach.

Od druhej polovice 19. storočia pôsobili na viacerých miestach Slovenska. V roku 1893 viedli v Bratislave sirotinec s názvom Ochrana Panny Márie, neskôr tu pracovali v nemocnici a na internáte Svoradov. Podobne sa starali o starých v Dolných Semerovciach. V Košiciach pôsobili od roku 1877, viedli tu rehoľnú školu opatrovateliek s internátom i pre laičky. V Malackách od prelomu storočí pracovali na školách. V Mučeníkoch (známych aj ako Močenok, Sládečkovce) mali detskú opatrovňu a učili na škole. V Moravskom Sv. Jáne pôsobili v školách. V Nitrianskom Pravne v ústave Venantinum mali škôlku a neskôr viedli exercičný dom pre banskobystrickú diecézu Bôrik. V Štiavnických Baniach (Piarg) slúžili v sirotinci a detskom domove. V Rimavskej Sobote, Topoľčanoch, Nitre a Trenčíne pracovali v štátnych nemocniciach. V Trnave slúžili v starobinci, mestskom chudobinci a chlapčenskom biskupskom sirotinci. V Urmíne pracovali v detskej útulni a učili na ľudovej škole. Na týchto miestach pracovali vincentky až do roku 1950.

Po vzniku ČSR sa učiteľská, ošetrovateľská a sociálna služba a činnosť slovenských vincentiek rozšírila v ďalších pôsobiskách ako Ilava, nemocnice v Kremnici, Levoči, Michalovciach, detský domov v obci Kynek. V Nitre spravovali mestský sirotinec, pracovali v kňazskom seminári a biskupskom internáte, viedli rehoľný výchovný ústav a učili na školách. V Pezinku pracovali ako ošetrovateľky v štátnom ústave pre choromyseľných, podobne v ďalších pôsobiskách ako Považská Bystrica (nemocnica), Ružomberok (nemocnica), Radvaň (štátny sirotinec), Smolnícka Huta (sociálna práca a vyučovanie), Špania dolina (rehoľný dom so škôlkou), Trenčianske Teplice (liečebný ústav), Martin (katechéza v dome sv. Lujzy a nemocnica), Výčapy – Opatovce (škôlka), Zvolen (detský domov), Žilina (starobinec, biskupský sirotinec a chudobinec). V ústrednom dome v Ladcoch pri Ilave mali svoj noviciát a charitný domov pre sestry.

Takéto veľké dielo bolo tŕňom v oku komunistickej moci. Režim ho začal likvidovať vyhodením vincentiek zo školstva ešte pred Akciou R. Sestry poslal pracovať do poľnohospodárstva a do tovární. Po zvezení do kláštora v Ladcoch ich ďalej rozvážal po miestach ako Pruské, Beckov, Báč, Jasov, Podolínec, Hronský Beňadik, Mučeníky, Slovenská Ľupča, Rúbaň, Číž, Modra, Ivanka pri Nitre, Pezinok či Kláštor pod Znievom. V roku 1951 deportoval časť vincentiek do českých textilných fabrík, kde boli perzekvované za odmietanie práce vo sviatok. Sestry v nich pracovali do roku 1956, potom ich režim umiestňoval do sociálnych ústavov. V roku 1951 boli sestry z Beckova vyvezené do Úpic, kde  boli ubytované v bývalom nacistickom koncentračnom tábore. Ešte v roku 1961 vyviezol režim ďalšie vincentky do českých fabrík, kde zostali do roku 1967. Ďalšia časť sestier vincentiek od roku 1953 pracovala v poľnohospodárstve, pričom napríklad vo Voderadoch bývali v bývalých ovčincoch, inde robili na slepačej farme alebo v lesoch.

Väčšina vincentiek však až do roku 1955 pôsobila v nemocniciach v Trenčíne, Levoči a Martine (spolu vyše 350 sestier), potom ich však odtiaľ režim deportoval do Čiech, kde pracovali pri adaptácii sociálnych ústavov, v ktorých potom pôsobili. Z najväčšej nemocnice v Martine režim vincentky premiestňoval po 10 – 15 miestach. V roku 1956 komunisti vyhodili posledné vincentky z viac ako šiestich nemocníc, prevážali ich na niekoľko sústreďovacích miest, no potom i tak väčšinu deportovali do Čiech, kde pracovali vo viac ako 25 sociálnych ústavoch. V roku 1968 si vincentky z vlastných nákladov zriadili Ústredný provinciálny dom v Mendrike, no komunisti ho previedli do vlastníctva Českej katolíckej charity. Pred novembrom 1989 bolo na Slovensku ešte približne 260 vincentiek na štyroch miestach. Rehoľa vincentiek bola za komunistického režimu najviac kriminalizovanou rehoľou na Slovensku. Vo vykonštruovaných procesoch boli súdené po celej republike. Komunisti takto odsúdili 37 vincentiek na dovedna 170 a pol roka väzenia, vo väzení trpeli 126 rokov.

Vykupiteľky – Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa

Kongregácia pápežského práva bola založená v polovici 19. storočia vo Francúzsku matkou Máriou Alfonzou Eppingerovou. Názov napovedá, že sestry majú snahu podieľať sa na diele vykúpenia svojimi obetami podľa vzoru redemptoristov, službou blížnym i utrpením. Charizmou kongregácie je starostlivosť o trpiacich, jednoduchosť a duch modlitby, prvotným poslaním bolo podomové ošetrovanie chorých a vyučovanie chudobných detí a sirôt. Na Slovensko prišli prvé vykupiteľky už v roku 1875 do Nových Zámkov a tu mala sídlo v roku 1924 založená slovenská provincia. Od roku 1938, po Viedenskej arbitráži, bolo sídlo v Spišskej Novej Vsi. Do roku 1950 mali vykupiteľky na Slovensku 36 komunít s počtom 445 sestier v 6 nemocniciach, 4 domovoch dôchodcov, 4 seminároch, v 2 exercičných domoch a vo viacerých školách a škôlkach.

V roku 1949 boli štátnou mocou vykupiteľkám zhabané všetky rehoľné výchovné ústavy. V lete roku 1950 dostali všetky sestry učiteľky prepúšťacie dekréty. V rámci Akcie R boli sestry deportované a sústredené vo fabrikách, staršie v internačných kláštoroch, ktoré od roku 1952 komunisti pomenovali ako charitné domovy. Po skončení práce v továrňach boli vykupiteľky preradené do Ústavu sociálnej starostlivosti na Velehrade. Tu v roku 1963 s podlomeným zdravým umrela aj sr. Oktávia Majzonová, ktorá zastávala úrad provinciálnej predstavenej vykupiteliek 25 rokov. Od roku 1975 sa novým sídlom provincie stala obec Vrícko v okrese Martin (v roku 1994 sa sídlo vrátilo do Spišskej Novej Vsi). Hoci v čase tzv. normalizácie nebolo možné úradné prijímanie nových členiek, tajnou formáciou rehoľného dorastu v čase prenasledovania a útlaku vstúpilo v rokoch 1968 – 1989 do kongregácie 129 kandidátok.

Ženské rehole a kongregácie bez provincie na Slovensku

Dcéry Sedembolestnej Matky Božej pôsobili v Starom Smokovci a mali tam štyri sestry. Milosrdné sestry sv. Karola Boromejského  ̶  boromejky mali štyri sestry v Piešťanoch. Milosrdné sestry križiackeho rádu Panny Márie mali sedem sestier v Častej a Bratislave. Sestry najsvätejšej Eucharistie mali päť sestier v Bučanoch.

Nové ženské rehole po roku 1950

Po roku 1950, napriek likvidácii mužských a ženských reholí ako aj počas neustáleho útlaku Cirkvi, k nám prenikli aj niektoré nové rehole, ktoré tu doposiaľ nepôsobili.

V roku 1964 prišla prvýkrát do Československa sestra Magdaléna Hutinová, zakladateľka Fraternity malých sestier Ježišových (skrátene malé sestry). Táto Francúzska založila už v roku 1939 svoju fraternitu uprostred chudobných saharských kočovníkov, čerpajúc z duchovnosti Charlesa de Foucaulda s poslaním viesť kontemplatívny život uprostred civilného spoločenstva. Malé sestry si zarábajú na živobytie vlastnou prácou, ich apoštolátom je priateľstvo, dobrota a úcta a žijú v civilnom prostredí v malých spoločenstvách (bez kláštora). Sestra Magdaléna (Ježišova) začala trvalo pôsobiť v ČSSR od roku 1969 a od roku 1972 do jej fraternity začali vstupovať prvé malé sestry, aby o desať rokov v ilegalite založili prvú komunitu malých sestier. V roku 1982 sa im podarilo pre fraternitu zakúpiť dva malé domy, jeden v Bratislave – Prievoze, druhý v Prahe. V roku 1985 zložili v Seredi večné sľuby prvé tri malé sestry. Dva roky nato mali členky aj v Žiline.

Obdobne sa k nám dostala aj ďalšia ženská rehoľa klarisiek kapucínok. I keď vznikli ešte v 16. storočí v čase vzniku reforiem kapucínov, pred rokom 1950 nemali na Slovensku svoj kláštor. Klarisky kapucínky patria do rehoľnej rodiny sv. Františka ako druhý rád. Podstatou ich života je pôvodná regula sv. Kláry – najväčšia chudoba, pápežská klauzúra, spoločný život a kontemplatívna modlitba. Prvé spoločenstvo na Slovensku založili v skrytosti v roku 1982.