Rozpustenie reholí v Maďarsku – a cesta vedúca k odňatiu povolenia na výkon činnosti (1945–1950)
Vedúci komunistickí činitelia videli v reholiach posilnených medzi dvoma svetovými vojnami hrozbu, preto štát v roku 1950 zrušil povolenie na výkon činnosti 63 maďarským rehoľným rádom. V dôsledku tohto rozhodnutia sa obeťami udalostí spred 70 rokov stalo jedenásť a pol tisíca rehoľníkov
Útok proti reholiam je možné považovať za vyvrcholenie série počinov komunistického režimu proti cirkvám. Požiadavka odlúčenia cirkví od štátu bol nastolená už v roku 1945, avšak jej realizácia nebola založená na rokovaniach a hľadaní vzájomných výhod. Uskutočňovala sa krokmi, v rámci ktorých bola cirkev, nevyhýbajúc sa ani otvorene jednostranným a násilným prostriedkom, pod neustálym tlakom. Vládnuca komunistická strana útočila na cirkev otvorene aj skryto s cieľom zničiť ju, resp. ju úplne vytlačiť zo života spoločnosti.
Značná časť pozemkov vo vlastníctve cirkví vrátane reholí im bola odobratá už v roku 1945. Predtým z nich cirkev financovala prevádzku škôl, nemocníc, cirkevných inštitúcií. Konfiškáciu pôdy bez odškodnenia schválil biskupský episkopát vedený ostrihomským biskupom Józsefom Mindszentym, a to aj napriek tomu, že mu bol zrejmý nespravodlivý charakter tohto kroku. Biskupi prosili o Božie požehnanie pre nových vlastníkov veľkostatkov, ale nič to nezmenilo na skutočnosti, že cirkev bola zbavená svojho hospodárskeho základu.
Vytláčanie cirkvi následne ďalej pokračovalo. V roku 1946 boli na základe nariadenia ministerstva vnútra rozpustené všetky – medzi nimi aj náboženské – združenia. Rozpustenie civilnej sféry sa mimoriadne citlivo dotklo maďarských cirkví, veď v mestách aj na dedinách sa medzi dvoma svetovými vojnami vytvoril rozkvitajúci spolkový život.
Utrpenia sa však ani týmto neskončili, pretože cirkvi zbavenej materiálnych statkov v lete roku 1948 moc odobrala aj jej vzdelávacie inštitúcie – zoštátnené boli školy. Týmto rozhodnutím sa v Maďarsku zrušilo cirkevné vzdelávanie s niekoľko storočnou históriou. Cirkev bola zastúpená na každej úrovni vzdelávania od materských škôl, cez základné školy, stredné školy až po vysokoškolské inštitúcie. Mnoho mužských a ženských reholí považovalo za svoju prvoradú úlohu vzdelávanie, výchovu detí a mladých. Na protest proti zoštátneniu József Mindszenty nedovolil, aby rehoľníci ďalej vyučovali v školských vzdelávacích inštitúciách, čím sa však vytvoril naratív štátostrany, že rehoľníci sú zbytoční, keď ich predchádzajúce úlohy prevzal štát.
Stranícky štát si ľahšie rozumel s protestantskými cirkvami a židovským spoločenstvom. Potom, čo vymenili cirkevné vedenie, ktoré s nimi nesympatizovalo, na konci roku 1948 sa dohodli na vzťahoch medzi štátom a daným cirkevným spoločenstvom. V podstate im vzali všetko, ale pre svoju činnosť dostali určité výhody. Tento smer katolícki hlavní pastori neakceptovali, a to nielen z dôvodu jednostranného nátlaku, ale aj preto, že chceli riešiť otázky, k riešeniu ktorých by bol potrebný aj súhlas Svätej stolice. Avšak zhoršujúca sa politická situácia znemožnila účasť Svätej stolice na rokovaniach, a tak sa komunisti rozhodli pre zásadný krok: na Vianoce roku 1948 zadržali najvýznamnejšieho predstaviteľa maďarskej katolíckej cirkvi, ostrihomského arcibiskupa Józsefa Mindszentyho. Jednoznačným cieľom jeho zadržania, trestného stíhania, následne doživotného uväznenia bolo zastrašenie. Opustený biskupský episkopát však ani po zatknutí kardinála rokovať so štátostranou nezačal, o to viac, že od pápeža Pia XII. dostali biskupi odkaz, aby boli jednotní a aby vydržali.
Benediktínsky kláštor v Pannonhalme v Maďarsku
Arcibiskup József Mindszenty počas vykonštruovaného súdneho procesu v roku 1949
V priebehu roku 1949 sa systém jednej strany stal v Maďarsku definitívnym a opäť sa na pretras dostala dohoda s cirkvou. Biskupský episkopát sa snažil odolávať ďalším politickým tlakom, ktoré naňho smerovali, ale štát, v záujme dosiahnutia novej dohody spustil útok brutálnymi prostriedkami. Dva najdôležitejšie prostriedky vydierania predstavovalo spustenie mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (čo vyvolalo hrôzu z rozkolu cirkvi) a vysídlenie, internovanie rehoľníkov.
Od júna do septembra roku 1950 vo viacerých vlnách deportovali ženských a mužských rehoľníkov spočiatku zo západného pohraničného územia susediaceho s Rakúskom a z južného pohraničného územia susediaceho s Juhosláviou, následne z iných vyznačených miest a zhromažďovali ich v kláštoroch v strednej časti krajiny. V noci ich prepadli príslušníci štátnej bezpečnosti a dostali len niekoľko minút na to, aby si pozbierali nevyhnutné veci a nastúpili do plachtami zakrytých nákladných áut, ktoré ich odviezli. Nebral sa ohľad ani na starších, chorých rehoľníkov, každý musel opustiť svoj dovtedajší domov.
Rehoľníci nevedeli, kam ich vezú, v niektorých skupinách začal panovať názor, že možno idú priamo na Sibír. S veľkou úľavou konštatovali, že sa zrejme dostali do iného kláštora, kde ich prijali. Internovaných ženských a mužských rehoľníkov umiestnili zmiešane. Kláštor, opátstvo, prípadne biskupský palác, ktorý ich prijal, dostali za úlohu zabezpečiť starostlivosť o nich, čo predstavovalo obrovskú záťaž pre „hostiteľov“. V mnohých prípadoch nebolo k dispozícii dostatočné množstvo ľudských zdrojov, ale vďaka aktívnej súčinnosti obyvateľov žijúcich v okolí sa všade podarilo postarať o prichádzajúcich duchovných. Takto sa to stalo aj v prípade miest Vác, Ostrihom a Máriabesenyő. Do cisterciánskeho opátstva v meste Zirc bolo umiestnených približne 500 rehoľníčok, pričom cisterciáni sa museli starať o ne aj o seba.
Internovaním chcel režim dosiahnuť, aby sa biskupi nakoniec zlomili a začali rokovať so štátom. Taktika sa ukázala byť úspešnou, pretože biskup v meste Kalocsa József Grősz (z dôvodu prekážok na strane Mindszentyho), predseda biskupského episkopátu, vyhľadal Józsefa Darvasa, ministra pre náboženské otázky a otázky verejného vzdelávania, aby nejakým spôsobom vyriešili záležitosť internovaných mníchov. Mátyás Rákosi, vedúci štátostrany (Maďarskej strany pracujúcich) sa jasne vyjadril, že situáciu rehoľníkov nie je možné vyriešiť samostatne, ale len ako súčasť komplexnej dohody. Týmto boli biskupi prinútení sadnúť si k rokovaciemu stolu, keď nechceli ohroziť osudy viac než desaťtisíc rehoľníkov. Na rokovaniach nakoniec v každej otázke zvíťazila mocenská prevaha štátostrany a 30. augusta 1950 bola podpísaná dohoda, ktorú si vynútili komunisti.
Niekoľko dní po podpise dohody, 7. septembra, bolo zrušené povolenie na výkon činnosti reholí, takmer 12 000 rehoľníkov bolo zbavených ich dovtedajšieho spôsobu života. Výnimku dostali len štyri rády, aj to z dôvodu, aby režim smerom von demonštroval slobodu vierovyznania zakotvenú v ústave. Vo výbere týchto štyroch rádov zohrával rozhodujúcu úlohu štát. Jeho predstavitelia počas rokovaní jednoznačne vyhlásili, že je potrebné radikálne znížiť počet rehoľníkov. Bolo všeobecne známe, že z dôvodu domnelých alebo reálnych obáv moci jezuiti, cisterciáni a premonštráti určite nemôžu dostať povolenie na fungovanie a z nariadenia zo 7. septembra bolo zrejmé aj to, že v Maďarsku majú benediktíni, piaristi, františkáni a segedínske školské sestričky povolenie vykonávať svoju činnosť len v prísnych rámcoch (na každú rehoľu 60 rehoľníkov) a povolenie na to, aby – ako vzdelávací rád – prevádzkovali po dve gymnáziá.
Medzi rokmi 1948 a 1950 v Maďarsku nebola v prevádzke ani jedna cirkevná škola. Na jeseň roku 1950 bolo možné začať výuku v ôsmich vrátených cirkevných stredných školách: v meste Pannonhalma a Győr (benediktíni), v Budapešti (piaristi a školské sestričky), v meste Kecskemét (piaristi), v meste Szentendre (františkáni), v Ostrihome (františkáni) a v Debrecíne (školské sestričky). Z týchto inštitúcií – samozrejme bez štátnej podpory, svoju prevádzku zabezpečovali z vlastných zdrojov – vyrástli ochranné bašty kresťanskej budúcnosti.
Rehoľníci, ktorí boli donútení roztrúsiť sa, si museli hľadať nové bydlisko, prácu – v komunistickom Maďarsku nikto nemohol byť bez zamestnania – a museli obstáť v situácii, ktorá sa diametrálne líšila od ich dovtedajšieho spôsobu života. Spomedzi mužských rehoľníkov niektorých – do miery určenej štátom – prevzali diecézy, neskôr pracovali ako zvonári, kostolníci, katechéti na fare. Tí, ktorým sa nepodarilo dostať do správy jednotlivých diecéz, museli vykonávať fyzickú prácu a umiestnili sa v rôznych závodoch a továrňach. Jedným z dôsledkov odňatia povolenia na výkon činnosti bolo aj to, že štát zakázal stretávať sa ľuďom, ktorí predtým patrili do jedného spoločenstva, zakázal im aj udržiavať kontakty. Ak to predsa spravili, považovalo sa to za protištátne organizovanie a podľa toho sa to aj postihovalo – najčastejšie boli trestne stíhaní a boli odsúdení do väzenia.
Napriek rozpusteniu nemohla ani principiálna, ideologická diktatúra štátostrany zničiť všetko to, na čo prisahali rehoľníci dávno predtým. Či už pracovali v továrni na výrobu odevov, ako opravári rádií alebo ako učitelia, v každej životnej situácii si našli spôsob – vôbec nie bez rizika –, ako sprostredkovať kresťanské hodnoty evanjelia.
Rehoľníci boli štátnou bezpečnosťou prenasledovaní až do zmeny režimu. O jednotlivých reholiach a ich členoch sa viedli operatívne spisy, ktorých značná časť bola – bohužiaľ – v roku 1989 zničená. Štátostrana bola po celý čas nepriateľom reholí a v záujme vykonávania práve aktuálnej cirkevnej politiky ich niekedy aktívnejším, inokedy pasívnejším spôsobom kontrolovala alebo voči nim vystupovala.
Čo sa týka navýšenia počtu rehoľníkov alebo založenia novej cirkevnej školy, do roku 1989 to možné nebolo.
Text pripravili maďarskí historici Bernadett Diera Wirthné a Attila Viktor Soós
Ústav pamäti národa
Miletičova 19
P. O. Box 29
820 18 Bratislava 218
© Ústav pamäti národa 2020 – 2024, všetky práva vyhradené | Vyhlásenie o prístupnosti | Mapa stránky