KTO BOL KTO

REHOĽNÍCI

V roku 1950 počas likvidácie mužských kláštorov a reholí bolo na Slovensku 18 mužských reholí a jedna vznikala. Približne 15 percent zo všetkých rehoľníkov, teda vyše 170 bolo v nasledujúcich rokoch odsúdených. Išlo často o drastické tresty po krutej vyšetrovacej väzbe, v ktorej mnohých rehoľníkov mučili, dávali im psychofarmaká alebo vyvíjali na nich psychický nátlak. Podobne neľudské boli aj podmienky väzby alebo otrocké práce v lágroch najmä na Jáchymovsku a Příbramsku. Na dlhoročné tresty boli odsudzovaní rehoľní kňazi, predstavení reholí alebo odporcovia komunizmu z radov rehoľníkov. Podľa štatistík boli rehoľníci za komunizmu v Československu odsúdení na 5 doživotí a vyše 756 rokov väzenia.

Peter Pavol Gojdič, OSBM (1888 – 1960), Rád svätého Bazila Veľkého

Biskup Peter Pavol Gojdič

Najvýznamnejšou novodobou osobnosťou rehole baziliánov na Slovensku je biskup Peter Pavol Gojdič, OSBM. 27. augusta 1911 bol v Prešove vysvätený za kňaza. V roku 1919 sa stal riaditeľom kancelárie gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. 20. júla 1922 v baziliánskom monastieri na Černečej Hore pri Mukačeve vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého a prijal meno Pavol. Dňa 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. 7. marca 1927 bol P. P. Gojdič ustanovený za biskupa a 25. marca 1927 v chráme sv. Klimenta v Ríme konsekrovaný na titulárneho biskupa harpašského.

Biskup Gojdič zriaďoval nové farností, napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka nemu bol postavený v Prešove sirotinec, v roku 1936 založil v Prešove Gréckokatolícke gymnázium, inicioval vznik časopisu Blahovistnik a vydávanie rôznych knižných titulov. 13. apríla 1939 bol menovaný aj za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V totalitných  podmienkach Slovenského štátu a SR bol menovaný za prešovského sídelného biskupa a 8. augusta 1940 bol v Prešove intronizovaný. Počas deportácií Židov zo Slovenska ich pomáhal zachraňovať. 15. januára 1946 mu bola udelená jurisdikcia pre gréckokatolíkov v celej ČSR.

Po komunistickom puči v roku 1948 biskup Gojdič odmietol komunistickou mocou presadzovaný násilný prestup gréckokatolíkov na pravoslávie. Následne počas komunistami zinscenovaného tzv. Prešovského soboru 28. apríla 1950, ktorým režim zlikvidoval Gréckokatolícku cirkev, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotie. Amnestiou prezidenta v roku 1953 bol trest biskupa Gojdiča zmenený na 25 rokov. Biskup Gojdič zomrel 17. júla 1960 vo väzenskej nemocnici v Leopoldove a bol pochovaný na väzenskom cintoríne v hrobe pod číslom 681. 29. októbra 1968 exhumovali telo biskupa Gojdiča a previezli do Prešova, kde síce pod dozorom režimu, no s úctou bolo uložené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa.

Biskup Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný a 4. novembra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme vyhlásený za blahoslaveného. Okrem biskupa Gojdiča bolo počas komunistického režimu protiprávne uväznených sedem baziliánov na spolu sedemdesiatsedem rokov väzenia.

Ján Marián Potaš, OSBM (1918 – 2006), Rád svätého Bazila Veľkého

Ján Marián Potaš

Ján Marián Potaš

Verný nasledovník biskupa P. P. Gojdiča a jeho najbližší spolupracovník Ján Potaš, narodený v Prešove, v roku 1932 vstupuje do Rehole sv. Bazila Veľkého v baziliánskom monastieri na Černečej Hore pri Mukačeve, prijal rehoľné meno Marián a 1. júna 1939 prijal večné sľuby. Za gréckokatolíckeho kňaza ho vysvätil v roku 1943 práve biskup Gojdič. V roku 1944 bol prefektom a potom riaditeľom internátu Učiteľskej akadémie v Prešove a po vojne bol aj riaditeľom eparchiálnej zložky Ústrednej charity. V rokoch 1945 – 1948 študoval právo na KU v Prahe.

V roku 1948 bol po komunistickom prevrate pol roka zatknutý. Vo februári 1949 počas likvidácie prešovského monastiera baziliánov komunistami bol zaistený a do konca roku 1950 prešiel viacerými tábormi nútenej práce. Režim naň tlačil, aby prestúpil na pravoslávie, no Potaš tieto ponuky rázne odmietol.

Koncom roka 1950 bol vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdený na desať rokov väzenia a vedľajšie tresty. V roku 1954 bol počas väznenia vo Valdiciach podmienečne prepustený na slobodu. Ako robotník tajne pracoval s mládežou, začo bol v roku 1958 znova zatknutý a odsúdený na osem rokov. Na základe amnestie bol v roku 1960 definitívne prepustený z väzenia.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa v roku 1968 mohol vrátiť z Čiech do Prešova, kde pôsobil ako kaplán, neskôr od roku 1970 ako gréckokatolíckych kňaz (parocha) vo farnosti Vyšný Orlík. V roku 1973 bol Ján Marián Potaš, OSBM v Brne tajne vysvätený na biskupa.

Ján Marián Potaš, OSBM bol šíriteľom úcty Panny Márie a biskupa Pavla P. Gojdiča, OSBM. Zaslúžil sa o exhumáciu jeho telesných pozostatkov a ich dôstojné uloženie v Prešove. J. M. Potaš vydal a distribuoval množstva samizdatovej literatúry a v čase komunizmu organizoval duchovné podujatia. Zároveň pomohol k obnove rehoľného života sestier baziliánok v Prešove a v tajnosti vychoval nové pokolenie baziliánov. Napísal najobšírnejšiu publikáciu o biskupovi Gojdičovi pod názvom Dar lásky. Od roku 1970 do roku 1994 bol provinciálnym predstaveným (protoihumenom) Rehole sv. Bazila Veľkého v Československu, resp. na Slovensku. Počas komunistického režimu bolo protiprávne uväznených osem baziliánov na spolu sedemdesiatsedem rokov väzenia a jeden na doživotie.

Gejza Lucián Bíró, OSB (1898 – 1990), Rád svätého Benedikta

Benediktín Gejza Lucián Bíró, OSB bol v roku 1922 vysvätený za kňaza. V rokoch 1922 – 1939 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Komárne, resp. v rokoch 1939 – 1945 ako riaditeľ gymnázia v maďarskej Pápe a v rokoch 1945 – 1946 ako riaditeľ komárňanského gymnázia a opát benediktínskeho kláštora v Komárne. Následne v rokoch 1946 – 1949 bol duchovným správcom v Komárne.

V lete 1949 komunisti benediktínky kláštor v Komárne zlikvidovali a rehoľníkov vyviezli do Kláštora pod Znievom. Tam v rokoch 1949 – 1954 pôsobil L. Bíró ako správca farnosti. V rokoch 1954 – 1970 pôsobil ako farár v obci Malinová, neskôr Baloň a Medveďov, následne ako dôchodca vypomáhal v duchovnej službe v Komárne. Počas obdobia od roku 1949 bol v nemilosti komunistického režimu. Je autorom niekoľkých stredoškolských učebníc. Bol zakladateľom maďarského skautingu na Slovensku a redigoval časopis Katolikus Lapok (Katolícke listy). Benediktíni, ktorých bolo v roku 1950 na Slovensko pätnásť, neboli počas komunizmu väznení.

Juraj Aquinas Mária Gabura, OP (1915 – 2019), Rehoľa (bratov) kazateľov

Juraj Aquinas Mária Gabura

Juraj Aquinas Mária Gabura

Juraj Gabura, rodák z Oravy vstúpil do Rehole kazateľov, hovorovo dominikánov, v roku 1933 a prijal rehoľné meno Aquinas Mária. Následne študoval teológiu a v roku 1939 bol olomouckým biskupom Leopoldom Prečanom vysvätený za kňaza. V rokoch 1940 – 1949 pôsobil ako správca dominikánskej Kurácie sv. Anny v Trenčíne. Tu šíril myšlienky kňaza T. Kolakoviča, venoval sa mládeži, organizoval tábory a duchovné cvičenia, spoluzaložil duchovný časopis Smer (ktorý však v roku 1948 komunisti zakázali) a knižnú edíciu Veritas. Bol aj literárne činný. V roku 1949 sa stal predstaveným dominikánskeho kláštora v Košiciach.

Počas Akcie K nebol zaistený, následne sa skrýval, no v lete 1952 sa sám prihlásil na stanici Zboru národnej bezpečnosti, aby ochránil rodinu, u ktorej bol prezradený jeho úkryt. V novembri 1952 po krutom vyšetrovaní bol odsúdený najskôr na doživotie, trest mu v roku 1955 upravili na 25 rokov väzenia. V dôsledku amnestie bol v roku 1960 prepustený, no bol pod dozorom ŠtB. Žil a pracoval ako robotník v Bratislave.

Nasledujúce dve desaťročia tajne pôsobil a apoštoloval medzi laikmi ako kňaz. Tým si vyslúžil neformálny titul „apoštol Bratislavy“. V roku 1962 založil Bratstvo laikov sv. Dominika (tzv. tretí rád dominikánov). Venoval sa aj tajným adeptom rehole, prekladal a písal pre nich študijne texty. Tajné dominikánske komunity sa vytvorili v Žiline, Zvolene, Košiciach, Bratislave a Prešove. V roku 1978 bol vymenovaný za tajného predstaveného Slovenského vikariátu českej dominikánskej provincie.

Páter Aquinas sa podstatne zaslúžil o faktické i duchovné prežitie a po Novembri 1989 o obnovenie rehole dominikánov na Slovensku. Je pochovaný vo Zvolene. Spolu s pátrom Aquinasom boli odsúdení ďalší dvaja dominikáni, všetci na celkom 49 rokov.

Polykarp Alojz Minárik, OFM (1914 – 1992), Rehoľa menších bratov

Do Rehole menších bratov, hovorovo františkánov, vstúpil v roku 1931 a večné sľuby zložil v roku 1938. Teológiu študoval v Bratislave a v Ríma na Collegio di San Antonio. Po vysviacke na 23. marca1940 v Lateránskej bazilike v Ríme  pôsobil vo františkánskom kláštore v Žiline. V roku 1944 dosiahol licenciát filozofie a posvätnej teológie. Už v septembri 1947 bol zaistený kvôli aktivitám v skupine Rodina. Štátny súd v Bratislave vo vykonštruovanom procese „Minárik a spol.“ ho v roku 1950 odsúdil na tri roky, po odvolaní Najvyšší súd v Prahe bol odsúdený na šesť rokov. Trest si odpykal v niekoľkých väzeniach od Leopoldova, Ilavu až po Plzeň – Bory a tiež v baniach v Jáchymove a v Handlovej. Až v roku 1966 mohol nastúpiť za kaplána v Bratislave – Petržalke. V roku 1981 odišiel na dôchodok do Charitného domova v Pezinku, kde zomrel 1. mája 1992.

Polykarp Alojz Minárik

Vianoce slovenskej rodiny OFM v Ríme 6.1.1941. Polykarp Minárik prvý zľava sediaci (foto: frantiskani.sk)

Páter Minárik sa venoval filozofii, napísal niekoľko štúdií a publikoval v časopise Františkánsky obzor. Počas komunizmu bolo protiprávne odsúdených spolu osem františkánov na dokopy 34 rokov väzenia.

Fidél Ambróz Jurčovič, OFM (1916 – 2004), Rehoľa menších bratov

Fidél Ambróz Jurčovič

Fidél Ambróz Jurčovič (foto: frantiskani.sk)

V roku 1931 vstúpil v Trnave do rehoľného noviciátu a prijal rehoľné meno Fidél. Od septembra 1936 študoval filozofiu a teológiu v Salzburgu, potom prešiel na teologickú fakultu v Bratislave a po troch rokoch štúdia ho poslali študovať na pápežskú univerzitu Antonianum v Ríma. Večné rehoľné sľuby prijal 29. júna 1938 v Bratislave. V Lateránskej bazilike v Ríme bol na Bielu sobotu 23. marca 1940 vysvätený za kňaza. Pokračoval v teologických štúdiách v Ríme, ktoré ukončil licenciátom z teológie v marci 1943. Po návrate prednášal na  Teologickom františkánskom učilišti v Žiline liturgiku a bibliku bezmála do likvidácie kláštorov roku 1950 s prerušením na jeseň roku 1947, keď bol zaistený vo vyšetrovacej väzbe.

V marci 1950 však začal vykonštruovaný súdny proces a páter Jurčovič bol 10. marca 1950 odsúdený „za úklady proti republike” na dva roky väzenia. Odvolal sa, no Najvyšší súd v Prahe ho odsúdil na tri roky väzenia. Trest si odpracoval v bani v Handlovej, od roku 1951 v lágroch na Jáchymovsku, od roku 1952 bol internovaný v sústreďovacom kláštore v Oseku a v Králikoch až do roku 1955, keď ho prepustili na slobodu.

Do roku 1970 pracoval ako robotník, úradník, dokumentarista, kde sa  mu darilo tajne rozmnožovať náboženskú literatúru. V roku 1968 sa zapojil do obrody františkánskej rehole v Československu, keď sa čiastočne odčinili krivdy zapríčinené likvidáciou kláštorov a reholí z roku 1950. Počas návštevy centrály františkánov v Ríme informoval páter Fidél o ich situácii na Slovensku. V roku 1969 bol vymenovaný za provinciála františkánskej rehole na Slovensku. V období útlaku cirkvi za tzv. normalizácie pracoval ako účtovník, no i súkromne alebo tajne slúžil omše. Po novembri 1989 bol potvrdený za provinciála na ďalšie tri roky. V roku 1991 sa zúčastnil generálnej kapituly v USA ako vekovo i služobne najstarší provinciál OFM. Počas komunizmu bolo protiprávne odsúdených spolu osem františkánov na dokopy 34 rokov väzenia.

Augustín Krajčík, CSsR (1914 – 1979), Kongregácia Najsvätejšieho Spasiteľa

Augustín Krajčík

Augustín Krajčík (foto: podolinec.eu)

Rodák z Veľkých Dvorán zložil rehoľné sľuby v roku 1933 v Českých Budějoviciach, za kňaza bol vysvätený v roku 1940 v Prahe, no prišiel kňazsky pôsobiť do Bratislavy. V roku 1942 sa stal provinciálom kongregácie, hovorovo redemptoristov. Počas vojny viedol redakciu časopisu Vestník Združenia sv. Jozefa, v rokoch 1944 – 1969 redigoval časopis Životom a prispieval do časopisu Kultúra.

V rokoch 1945 – 1950 duchovne pôsobil v kláštore v Podolínci a mal na starosti jeho povojnovú opravu. Tu ho komunistický režim zaistil počas likvidácie kláštorov v Akcii K v roku 1950. Internovaný bol v Pezinku, Báči a znovu v Podolínci. Potom nasledovala jeho desaťročná strastiplná púť po pracovných táboroch v Novákoch, Ústí nad Oravou, Ostrove nad Ohří a vo väzniciach na Pankráci v Prahe a na Mírove. Až v roku 1968 sa vrátil a pôsobil ako kaplán znova v Podolínci. V roku 1971 mu normalizačný režim vzal štátny súhlas, no páter Krajčík tajne pokračoval vo formácii mladých redemptoristov. Zomrel na následky mŕtvice ako 65-ročný.

Všetci redemptoristi boli za komunizmu väznení spolu 42 rokov.

Ján Ivan Mastiliak (Mastyľak), CSsR (1911 – 1989), Kongregácia Najsvätejšieho Spasiteľa – východná provincia

Ján Ivan Mastiliak

V roku 1922 začal študovať v  juvenáte kongregácie, hovorovo redemptoristickom, v Hlučíne na Morave. V roku 1928 sa stal novicom redemptoristov východného obradu v Stropkove. Po zložení rehoľných sľubov 2. augusta 1929 začal študovať v kňazskom seminári v Obořišti pri Dobříši. Za kňaza bol vysvätený 12. augusta 1934 v Užhorode. V roku 1935 dokončil svoje štúdia v Obořišti a od 25. júla krátko pôsobil v kláštore v Michalovciach. V rokoch 1937 až 1941 študoval v Ríme na Gregoriánskej univerzite a na Pápežskom východnom inštitúte, kde získal doktorát filozofie a teológie a potom tam aj prednášal. Na Slovensko sa vrátil v roku 1944 a o rok začal prednášať v seminári v Obořišti. Pôsobil ako birituálny kňaz.

V marci 1950 vo vykonštruovanom a krutom procese s predstaviteľmi reholí a cirkevných inštitúcií, známom ako proces Augustín Machalka a spol., ako jediný bol odsúdený na doživotie za údajnú špionáž, bol väznený vo viacerých väzeniach. Amnestiou mu komunistický režim znížil trest na 25 rokov odňatia slobody, v roku 1965 bol podmienečne prepustený. Stal sa z neho kňaz – robotník. V roku 1968 sa zapojil do obnovy gréckokatolíckej cirkvi, ktorú komunisti v Československu v roku 1950 zrušili. Stal sa predstaveným Michalovskej viceprovincie redemptoristov a venoval sa tajnej výchove kňazského dorastu. Ovládal obdivuhodných 14 cudzích jazykov, čo využil na preklad duchovnej literatúry a na jej šírenie samizdatmi. Do slovenčiny preložil Kódex východného kánonického práva a okolo 140 titulov náboženskej literatúry. Zomrel na prahu pádu komunizmu na Slovensku. V januári 2015 bol začatý beatifikačný proces otca Mastiliaka. Spolu s ním bolo za komunizmu odsúdených celkom deväť východných redemptoristov.

Vojtech Bošanský, SVD (1913 – 2001), Spoločnosť Božieho Slova

Vojtech Bošanský (foto: knihydominikani.sk)

Štúdium na gymnáziu v Nitre ukončil v roku 1932 a následne vstúpil do noviciátu v Mödlingu v Rakúsku, kde 1. mája 1934 zložil prvé rehoľné sľuby. Tam absolvoval štúdium filozofie, štúdium teológie zasa na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Po ukončení štúdia bol 30. októbra 1938 vysvätený za kňaza, no až 23. júla 1939 mal primície v Bánovciach nad Bebravou. Od septembra 1939 vyučoval na rehoľnom gymnáziu v Misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova, hovorovo verbistov, v Nitre. Neskôr v tomto meste vyučoval náboženstvo na štátnom gymnáziu. Od roku1947 pôsobil ako rektor Misijného domu v Nitre a 3. októbra 1948 bol zvolený za provinciála Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku.

Pod tlakom komunistického režimu boli v januári 1949 zrušené cirkevné internáty verbistov. V následnej Akcii K komunisti zlikvidovali kláštory a misijné domy verbistov v Spišskom Štiavniku, Vidinej, oba v Nitre na Kalvárii a na Zobore a rehoľníkov internovali v Podolínci. Provinciála Vojtecha Bošanského previezli napokon do internačného kláštora v Králikoch na severnej Morave. Tam musel ťažko pracovať v lesoch až do konca r. 1960.

Po prepustení pracoval páter Vojtech Bošanský v Štátnych majetkoch v Bánovciach nad Bebravou, no vo februári 1961 ho zatkli a uväznili v Košiciach. Štátna bezpečnosť vykonštruovala monsterproces proti reholi verbistov, nazvaný „Vojtech Bošanský a spol.“. Obžalovaných bolo štrnásť verbistov, ktorých napokon v júli 1961 odsúdil Krajský súd v Košiciach. Provinciál Vojtech Bošanský dostal trest vo výške štrnásť rokov odňatia slobody nepodmienečne, vo väzení bol do konca roka 1968. Od roku 1972 žil na odpočinku v Bánovciach nad Bebravou, neskôr v Misijnom dome Matky Božej v Nitre a bol duchovným otcom sestier kanonistiek v Beckove. Je pochovaný so spolubratmi na cintoríne v Nitre.

Súhrnný trest štrnástich verbistov počas komunizmu bol 96 rokov. Všetci boli rehabilitovaní v januári 1991.

Jozef Škoda, SVD (1913 – 1998), Spoločnosť Božieho Slova

Gymnázium študoval v misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova, hovorovo verbistov, v Močenku a v Nitre a skončil ho v roku 1934. Nasledovalo štúdium filozofie a teológie vo verbistickom misijnom dome v rakúskom Mödlingu, kde vstúpil do noviciátu. V roku 1940 ho vysvätili za kňaza. Napriek tomu, že túžil ísť na misie, začal učiť na rehoľnom gymnáziu v Nitre. Počas ročného prerušenia si dokončil teologické štúdium vo Viedni. V Nitre učil až do roku 1950 do násilnej Akcie K. Páter Škoda bol internovaný postupne v Báči, Podolínci, v českej Želivi a v Králikoch.

Na slobodu ho prepustili v roku 1959. Začal pracovať v poľnohospodárstve, no už v roku 1960 ho zatkli a vo vykonštruovanom procese s názvom Bošanský a spol. bol za údajnú velezradu odsúdený na 11 rokov väzenia. Trest si odsedel vo Valdiciach. V roku 1968 bol prepustený na amnestiu. Pôsobil ako duchovný otec u sestričiek v Jindřichoviciach, následne u vincentiek v Hronovciach na Slovensku. Ich ústav v tejto obci komunisti zrušili v roku 1985. Páter Škoda potom pôsobil u rehoľných sestier v Kláštore pod Znievom až do svojej smrti v roku 1998. Spolu s ostatnými spolubratmi boli verbisti väznení 96 rokov.

Vojtech Rudolf Rajner, OFMCap (1919 – 1999), Rehoľa menších bratov kapucínov

Vojtech Rudolf Rajner

Kapucín páter Vojtech, ako ho volali, sa narodil v Pezinku. Zmaturoval na gymnáziu v Bratislave v roku 1938 a vstúpil do noviciátu Rehole menších bratov kapucínov. V roku 1944 sa stal gvardiánom v kapucínskom kláštore v Pezinku. Počas likvidácie kláštorov komunistami v Akcii K ho ponechali v kláštore a na služby v kostole. Od roku 1952 bol však tri roky internovaný v Králikoch a následne pracoval päť rokov ako robotník v Bratislave. V roku 1961 bol odsúdený na 14 rokov väzenia vo vykonštruovanom procese s kapucínmi s názvom „Rudolf Rajner a spol.“ Odsedel si deväť rokov, počas ktorých napríklad zaopatril spoluväzňa saleziána Tita Zemana. Z väzenia bol prepustený ako posledný rehoľník až v roku 1968. Štátny súhlas na pastoračnú činnosť znova dostal až v roku 1979. V svojom kláštornom kostole však do roku 1989 pôsobiť nemohol. Do svojej smrti bol horlivým spovedníkom.

Všetci kapucíni na Slovensku boli za komunizmu odsúdení na spolu 70 a pol roka väzenia.

Štefan Krištín, CM (1909 – 2005), Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul

Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu teológie v Banskej Bystrici a v Grazi. V roku 1936 sa stal duchovným správcom Misijného domu spoločnosti sv. Vincenta de Paul, hovorovo lazaristov (tiež vincentínov), v Ladcoch, neskôr duchovným správcom Apoštolskej školy v Banskej Bystrici. V roku 1950 počas likvidácie reholí komunistami bol internovaný v kláštore vo Svätom Beňadiku, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. O krátky čas založil „tajný seminár“ lazaristov v Nitre na formáciu budúcich kňazov, avšak v októbri 1951 tento seminár odhalila ŠtB a pátri lazaristi boli uvrhnutí do krutej vyšetrovacej väzby ŠtB. Vykonštruovaný súdny proces sa konal vo februári 1953 v Nitre. Š. Krištín so spoločníkmi bol obžalovaný z utvorenia ilegálnej skupiny a následne odsúdený za trestný čin velezrady na doživotie. Po odvolaní bol rozsudok zmiernený na 20 rokov. Nasledovalo väzenie v Nitre, Bratislave, Ilave, Mírove, Leopoldove, Valdiciach u Jičína. Potom musel pracovať v lágri v Jáchymove pri mletí uránovej rudy, ktorú spracovávali väzni – kňazi. Po 13 rokoch bol prepustený s podlomeným zdravím. Pracoval ako robotník, neskôr sa stal duchovným správcom Charitného domova v Pezinku. Zomrel v Provinciálnom dome lazaristov v Bratislave.

Okrem doživotného trestu pátra Krištína, resp. 20 rokov zníženého trestu, boli ostatní lazaristi za komunizmu odsúdení na spolu 121 rokov väzenia pri trestoch od 5 do 18 rokov väzenia, všetci teda celkom na 141 rokov.

Kardinál Ján Chryzostom Korec, SJ (1924 – 2015), Spoločnosť Ježišova

Kardinál Ján Chryzostom Korec (foto: kbs.sk)

Ako 15 – ročný vstúpil v Ružomberku do Spoločnosti Ježišovej, hovorovo jezuitského rádu. Zmaturoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom v roku 1944. V rokoch 1944 – 1950 študoval filozofiu a teológiu v Trnave a Brne. V Trnave pôsobil v redakcii časopisov Posol a Katolícke misie.

Počas komunistami riadenej likvidácie kláštorov v Akcii K bol Ján Korec internovaný v kláštoroch v Jasove, Podolínci a Pezinku. Po prepustení v septembri 1950 ho rožňavský biskup R. Pobožný 1. októbra 1950 tajne vysvätil za kňaza. Pracoval v rôznych civilných a robotníckych povolaniach. Po internácii biskupov na Slovensku nastala vážna situácia cirkvi, a preto z rozhodnutia predstavených kňaz Ján Korec bol biskupom Pavlom Hnilicom 24. augusta 1951 tajne vysvätený za biskupa.

Naďalej pracoval v rôznych civilných zamestnaniach, z ktorých ho prepúšťali. Zároveň pracoval ako tajný biskup a duchovne sa venoval vysokoškolskej mládeži. Po zintenzívnení prenasledovania biskup Korec tajne za biskupa vysvätil Dominika Kaľatu. Štátna bezpečnosť biskupa Korca sledovala a v marci 1961 ho zatkli. V máji bol odsúdený vo vykonštruovanom procese Ján Korec a spol. na 12 rokov odňatia slobody. Prešiel si väzeniami a samotkami v Prahe na Pankráci, vo Valdiciach. Vo väzení sa stretal s ďalšími odsúdenými kňazmi, rehoľníkmi a laikmi. Prepustili ho vo februári 1968. Zhoršovalo sa mu zdravie, po 8 rokoch väzenia sa liečil na tuberkulózu. V roku 1969 bol súdne rehabilitovaný a navštívil Rím, kde mu pápež Pavol VI. daroval svoje biskupské insígnie.

Po návrate pôsobil biskup Korec ako duchovný, no v roku 1974 mu odobrali štátny súhlas na výkon kňazskej služby. Znova bol sledovaný ŠtB, pracoval ako civil, napokon v roku 1982 prešiel do invalidného dôchodku. Napriek sledovaniu pokračoval v práci s duchovnými a mládežou. Popritom literárne tvoril, najmä v náboženskej a historickej spisbe. Vytvoril približne 70 titulov samizdatových diel i iných pod názvom Knižnica viery, ktoré vyšli aj v zahraničí (kanadský Cambridge, Rím, Rakúsko, Poľsko…).  Jeho spisba a knihy rozvíjali ideál služby kňaza, konfrontovali sa z komunistickou ideológiou a podporovali prenasledovanú cirkev na Slovensku. V rokoch 1981 – 1989 biskup Korec vydal niekoľko kníh a štúdií z pastorálnej teológie, ako aj kresťanskej histórie a filozofie. V roku 1986 udelila Univerzita v Indiane (USA) biskupovi Korcovi čestný doktorát z práva. V súvise so Sviečkovou manifestáciou z marca 1988, púťami a jeho kritikou ateistického charakteru médií ŠtB biskupa Korca prenasledovala a vypočúvala.

Po Novembri 1989 sa biskup Korec stal rektorom seminára CMBF v Bratislave. Pápež Ján Pavol II. ho vo februári 1990 vymenoval za biskupa Nitrianskej diecézy a v máji 1991 ho vymenoval za kardinála. Kardinál Korec získal vo svete i na Slovensku viacero akademických i štátnych ocenení za podporu ľudských práv a náboženských slobôd.

Ján Srna, SJ (1909 – 1984), Spoločnosť Ježišova

Ján Srna

V rokoch 1924 – 1926 počas stredoškolského štúdia v Ružomberku bol chovancom internátu Stanislavov Spoločnosti Ježišovej, hovorovo rádu jezuitov. Do jezuitského noviciátu vstúpil v roku 1926 v Trnave, v rokoch 1931 – 1937 študoval filozofiu v Holandsku a teológiu v Belgicku, kde bol v roku 1937 v Louvain vysvätený za kňaza. Po niekoľkých pôsobiskách na Slovensku bol v rokoch 1940 – 1942 správcom biskupského malého seminára v Levoči. Venoval sa mládeži, organizoval mariánske kongregácie a písal najmä do mesačníka Posol Božského Srdca Ježišovho. V rokoch 1945 – 1948 bol posledným redaktorom časopisu Stanislavovské zvesti. Od roku 1942 bol agilným tajomníkom provinciála jezuitov na Slovensku a od roku 1946 sa stal provinciálom Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Na tomto exponovanom poste aj napriek komunistickým perzekúciám zotrval 31 rokov.

Počas „barbarskej noci“, resp. likvidácie kláštorov v Akcii K bol internovaný oddelene od svojich spolubratov v kapucínskom kláštore v Pezinku. V roku 1956 bol vo vykonštruovanom procese s desiatimi jezuitmi odsúdený na najvyšší trest 12 rokov. Po prepustení pracoval ako robotník, no v roku 1969 vítal na Slovensku predstaveného rehole jezuitov Pedra Arrupeho. Pre zhoršenie zdravotného stavu v roku 1977 odovzdal úrad provinciála. Komunisti mu však nedovolili dožiť v charitnom domove pre kňazov.

Jezuiti boli za komunizmu súdení skupinovo i jednotlivo viackrát nasledovne: František Paňák, SJ v roku 1954 bol odsúdený na 6 a pol roka odňatia slobody. Skupina desiatich jezuitov na čele s provinciálom Jánom Srnom, SJ v roku 1956 odsúdená na dvanásť až jeden rok, provinciál Srna na 12 rokov. Skupina piatich jezuitov na čele s tajným biskupom Jánom Korcom, SJ v roku 1960 odsúdená na dvanásť až tri roky, biskup Korec na 12, spolu na 25 a pol roka. Tajný biskup Dominik Kaľata, SJ v roku 1963 odsúdený na štyri roky. Alojz Litva, SJ po 9-ročnej internácii si odsedel ešte 7 a pol roka vo väzení.

Andrej Dermek, SDB (1914 – 2003), Spoločnosť dona Bosca

Andrej Dermek

V roku 1937 zmaturoval na gymnáziu v Malackách. O rok dokončil pedagogickú prax na saleziánskych ústavoch v Šaštíne a v Trnave. Od roku 1938 začal študovať teológiu na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, no v roku 1940 prešiel do Bratislavy, kde štúdium dokončil a vzápätí bol v roku 1942 vysvätený za kňaza. Tu v roku 1945 získal doktorát z pastorálnej teológie a v dizertácii spracoval výchovné dielo dona Bosca. Následne začal prednášať Sväté písmo na saleziánskom teologickom učilišti vo Svätom Kríži nad Hronom.

Počas Akcie K v roku 1950 bol internovaný v Podolínci, odkiaľ však ušiel a spolu organizoval úteky saleziánskych klerikov do zahraničia. V roku 1951 bol v tretej takejto výprave dona Zemana na hraniciach zaistený, tvrdo vypočúvaný a v roku 1952 vo vykonštruovanom procese Titus Zeman a spol. odsúdený na 14 rokov väzenia (pozri stať o T. Zemanovi). Väznili ho v Ilave a v roku 1960 ho v dôsledku amnestie prepustili. Pracoval ako robotník a úradník.

Andrej Dermek horlivo pracoval tajnej cirkvi pri výchove mladých saleziánskych kandidátov na kňazstvo. V rokoch 1968 – 1984 bol don Dermek provinciálom saleziánov na Slovensku, pracoval s laikmi a rodinami. Po novembri 1989 prednášal na CMBF v Bratislave Nový zákon. V roku 1997 bol vymenovaný za profesora novozákonnej biblistiky. Počas komunistického režimu vydal viacero samizdatových prác ako Chlieb a slovo, Pán sa pýta, Ruženec v našich rukách (spolu s E. Macákom) a viaceré menšie práce, uverejňoval mnohé štúdie, prispieval do Katolíckych novín a do tlače pripravil tri teologické diela.

Saleziáni boli za komunizmu odsúdení na bezmála 190 rokov väzenia.

Titus Zeman, SDB (1915 – 1969), Spoločnosť dona Bosca

Titus Zeman (foto: tituszeman.sk)

Rodák z Vajnor študoval na gymnázium v Bratislave, pokračoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. V roku 1935 zmaturoval v Kláštore pod Znievom. V roku 1931 vo Svätom Beňadiku vstúpil so saleziánskej rehole – Spoločnosti dona Bosca. Po maturite vykonával pedagogickú prax, no v roku 1937 odišiel študovať teológiu na Pápežskú gregoriánsku univerzitu, neskôr štúdium dokončil v talianskom Chieri. V júni 1940 ho kardinál M. Fossati vysvätil za kňaza. Následne sa stal školským riaditeľom v diecéznom seminári v Trnave.

Titus Zeman sa zaujímal aj o prírodné vedy, preto v rokoch 1940 študoval na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po ukončení štúdia vyučoval prírodné vedy a bol katechétom na Biskupskom gymnáziu v Trnave.

V rokoch 1949 – 1951 bol kaplánom v Šenkviciach, kde bol farárom budúci väzeň a obeť komunistického režimu Alfonz Paulen. Tu začal Titus Zeman organizovať úteky rehoľníkov a bohoslovcov do talianskeho Turína, kde mali saleziáni svoju centrálu. Počas dvoch takýchto ním sprevádzaných výprav sa mu podarilo previesť do Turína minimálne 50 adeptov štúdia. Počas tretej Zemanovej výpravy na jar 1951 boli viacerí na hraniciach zaistení Pohraničnou strážou, medzi nimi aj Titus Zeman. Vo vykonštruovanom súdnom procese Titus Zeman a spol. boli v roku 1952 všetci odsúdení na spolu 285 rokov odňatia slobody, Titus Zeman za „velezradu a vyzvedačstvo“ na 25 rokov väzenia.

V ťažkých podmienkach väzenských ústavov Ilava, Mírov, Leopoldov ako v aj uránovo – rudnom banskom lágri Jáchymov strávil 13 rokov. Prepustili ho so zničeným zdravím, následne pracoval ako skladník. Zomrel v roku 1969 na dôsledky väznenia a strachu z jeho možného pokračovania. V roku 2017 bol Titus Zeman, SDB v Bratislave blahorečený.

Saleziáni boli za komunizmu odsúdení na bezmála 190 rokov väzenia.

Anton Kamil Vančo, CCG (1909 – 2000), Kongregácia (bratov) tešiteľov z Getseman

Anton Kamil Vančo po tom, čo ho zatkla ŠtB (foto: A ÚPN)

Rodák z Hlohovca absolvoval Gymnázium Komenského vo Viedni a po absolvovaní štúdia na Viedenskej univerzite vyučo­val dejepis a prírodné vedy. Vo Viedni sa rozhodol vstúpiť do kláš­tora Kongregácie bratov Tešiteľov (Božského Srdca Ježi­šovho) z Getseman, hovorovo tešiteľov, kde dostal rehoľné meno Kamil. Neskôr sa vrátil do ČSR a v kňazskom seminári v Trnave študoval teo­lógiu. V štúdiu pokračoval v Českých Budějoviciach, kde bol v júni 1939 vysvätený za rehoľného kňaza Tešiteľov Božského Srdca. Pôsobil ako kňaz v Suchom Vrbnom a Nepomuku a učil na gymnáziu v Českých Budějoviciach náboženstvo, kde založil študentskú podzemnú bunku Levíček zameranú proti nacizmu a komunizmu.

Od roku 1943 pôsobil ako farár v Sokolovciach na Slovensku, kde aj po februári 1948 vystupoval proti komunistickej moci a odsúdil prorežimnú tzv. Katolícku akciu. Prostredníctvom slovenských tešiteľov v Marianke bol v kontakte so spolubratmi vo Viedni a pomáhal emigrantom. V apríli 1952 bol zatknutý ŠtB a v roku 1953 odsúdený na doživotie. V roku 1955 mu na amnestiu znížili trest na 25 rokov väzenia. V roku 1964 bol podmienečne prepustený s trvalými následkami na zdraví, zapríčinenými vyšetrovaním a väzením. Po prepustení vypomáhal ako kňaz v okolí svojho rodiska. Zomrel v rehoľnom dome tešiteliek v Bratislave v roku 2000.

Tešitelia boli väznení aj v 60. rokoch, spolu boli odsúdení na viac ako 30 rokov odňatia slobody.

Andrej Gerát (1891 – 1954), katolícky kňaz

Rehoľa salvatoriánov sa snažila od roku 1948 usadiť i na Slovensku a kňaz Andrej Gerát, v tom čase duchovný sestier salvatoriánok v Dolnom Smokovci mal poskytovať informácie o reholi. Andrej Gerát bol prívrženec kňaza a politika Andreja Hlinku a odporca komunizmu. V roku 1949 oponoval aj schizmatickej Katolíckej akcii, následkom čoho ho komunistické štátne orgány obvinili z poburovania. V roku 1950 ho ako 59 ročného odsúdili na 11 rokov väzenia. Keďže mal podlomené zdravie, počas výkonu trestu vo väznici Mírov musel byť v dôsledku ťažkých väzenských podmienok a neliečenej cukrovky presunutý do väzenskej nemocnice v Brne, kde v roku 1954 zomrel. Komunistický režim ho nechal pochovať bez prítomnosti rodiny v spoločnom hrobe v Brne a ani v roku 1968 nedovolil umiestnenie jeho pamätnej tabule v rodisku. Rehabilitovaný bol až v roku 1990.

PREDSTAVITELIA REŽIMU

Teodor Baláž (1917 – 1994), funkcionár ŠtB

Teodor Baláž

Teodor Baláž

Vedúci funkcionár ŠtB na Slovensku. Po skončení školy pracoval ako kreslič v Továrni na káble v Bratislave. Angažoval sa v komunistickej ilegalite, v rokoch 1944 a 1945 bol v Sovietskom zväze. V rokoch 1945 – 1949 pôsobil na Povereníctve vnútra v rámci vnútorného politického spravodajstva. Neskôr sa stal zástupcom prednostu odboru BA (Štátna bezpečnosť) Povereníctva vnútra a od januára 1949 pôsobil ako prednosta skupiny BAa (vnútorná štátna bezpečnosť). Zároveň viedol tzv. ST skupinu, ktorá sa zameriavala na vyhľadávanie nepriateľov vo vnútri komunistickej strany.

Od 1. apríla 1950 bol poverený vedením odboru BA Povereníctva vnútra, po zrušení veliteľských útvarov na Slovensku sa stal zástupcom námestníka ministra národnej bezpečnosti gen. Josefa Pavla. V apríli 1951 ho zatkli, obvinili z velezrady a sabotáže a v roku 1953 odsúdili v procese s Oskarom Valáškom a spol. na 25 rokov odňatia slobody. V roku 1960 ho prepustili na slobodu a o tri roky neskôr rehabilitovali.

Vladimír Clementis (1902 – 1952), politik, člen tzv. cirkevnej šestky

Vladimir Clementis

Vladimir Clementis

Komunistický politik, funkcionár, právnik, publicista a diplomat. V roku 1924 vstúpil do KSČ. Patril medzi zakladateľov hnutia davistov. Poslancom Národného zhromaždenia bol v rokoch 1935 – 1939. V roku 1939 emigroval do Francúzska a neskôr do Anglicka. Kritizoval pakt Ribbentrop – Molotov, na základe čoho bol v roku 1940 vylúčený z KSČ. V rokoch 1941 – 1945 pracoval v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Čechy a Slovensko ako žurnalista a hlásateľ. V roku 1945 bol po sebakritike znovu prijatý do KSČ a stal sa štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí.

Od roku 1948 do roku 1950 bol ministrom zahraničných vecí. V roku 1949 sa stal členom Ústredného výboru KSČ a bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. V marci 1950 bol podrobený straníckej kritike, obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odvolaný z funkcie ministra. V januári 1951 bol zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti. V procese s Rudolfom Slánským a spol. bol odsúdený na smrť a 3. decembra 1952 popravený. V roku 1963 bol rehabilitovaný.

Alexej Čepička (1910 – 1990), politik, predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné

Alexej Čepička

Alexej Čepička

Český komunistický politik a funkcionár. Absolvoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe a v rokoch 1937 – 1941 pôsobil v advokácii v Ostrave. Do KSČ vstúpil v roku 1929. V roku 1942 bol zatknutý a až do konca vojny väznený v nacistických koncentračných táboroch Auschwitz – Osvienčim a Buchenwald. Po vojne naštartoval závratnú kariéru, ktorú urýchlilo manželstvo s dcérou vodcu československých komunistov K. Gottwalda.

V rokoch 1946 – 1960 bol poslancom NZ. Od decembra 1947 pôsobil vo funkcii ministra vnútorného obchodu, vo februári 1948 sa stal ministrom spravodlivosti a v tejto funkcii pôsobil až do apríla 1950. Zároveň s ministerským postom zastával aj ďalšie dôležité funkcie – bol generálnym tajomníkom Akčného výboru Národného frontu, predsedom Štátneho úradu pre veci cirkevné, viedol cirkevnú šestku ÚV KSČ a bol členom jej bezpečnostnej komisie.

Od apríla 1950 do apríla 1956 zastával funkciu ministra národnej obrany a v súvislosti s tým bol vymenovaný do hodnosti armádneho generála. Spolu s R. Slánským bol najbližším spolupracovníkom K. Gottwalda. Po jeho smrti v roku 1953 však začal politický vplyv A. Čepičku upadať. Pre svoju minulosť a postoj k novému straníckemu vedeniu sa stal nepohodlným, a preto ho v roku 1956 odvolali z ministerskej funkcie. Krátky čas pôsobil ako predseda Štátneho úradu pre vynálezy a normalizáciu, no v roku 1963 bol vylúčený z KSČ.

Zdeněk Fierlinger (1891 – 1976), politik, člen tzv. cirkevnej šestky

Zdeněk Fierlinger

Zdeněk Fierlinger

Český politik, diplomat. Počas prvej svetovej vojne vstúpil do československých légií v Rusku. Po vojne bol vyslancom vo viacerých krajinách. V roku 1924 vstúpil do Československej sociálno-demokratickej strany. Od roku 1937 do roku 1945 bol vyslancom a neskôr veľvyslancom v ZSSR. Od roku 1945 do roku 1946 bol predsedom československej vlády. V rokoch 1946 – 1947 bol predsedom Československej sociálnej demokracie (ČSSD).

Vo februári 1948 bol hlavným iniciátorom zlúčenia sa ČSSD s KSČ. Ešte v tom istom roku sa stal členom ÚV KSČ. V rokoch 1948 – 1953 bol podpredsedom vlády, od roku 1953 do roku 1964 predsedom Národného zhromaždenia. Bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Zastával aj funkciu ministra povereného riadením Štátneho úradu pre veci cirkevné. Až do roku 1966 bol členom Predsedníctva ÚV KSČ.

Jiří Hendrych (1913 – 1979), politik, člen tzv. cirkevnej šestky

Český komunistický politik, funkcionár a novinár. Absolvent gymnázia, od roku 1933 člen KSČ. V období Protektorátu Čechy a Morava pracoval ako robotník a zapojil sa do ilegálnej komunistickej činnosti. V roku 1941 bol zatknutý a umiestnený do koncentračného tábora Mauthausen, kde bol väznený až do konca vojny. Po obnovení Československa pracoval na sekretariáte KSČ, najskôr ako tajomník R. Slánského, neskôr v kultúrno-propagačnom oddelení.

Od roku 1946 člen ÚV KSČ a od roku 1948 aj poslanec Národného zhromaždenia, neskôr aj člen tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Po zatknutí a odsúdení R. Slánského nasledoval aj jeho politický pád. Zachránil ho A. Novotný, ktorý mu zaistil miesto tajomníka krajského výboru KSČ v Českých Budějoviciach. V roku 1954 sa vrátil do Prahy a stal sa tajomníkom ÚV KSČ, od roku 1958 aj členom politického byra ÚV KSČ. Po A. Novotnom bol fakticky druhým mužom v strane. Po odvolaní A. Novotného z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 nasledoval aj Hendrychov pád. Svoj život dožil v ústraní.

Ladislav Holdoš (1911 – 1988), predseda Slovenského úradu pre veci cirkevné

Ladislav Holdoš

Ladislav Holdoš

Slovenský komunistický politik a funkcionár. Do KSČ vstúpil v roku 1935. Od roku 1936 bojoval v španielskej občianskej vojne na strane republikánskych vojsk. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako vojak v zahraničnej československej armáde vo Francúzsku. Po porážke Francúzska bol aktívny v ilegálnom protifašistickom odboji, následne bol zatknutý a internovaný v koncentračnom tábore v Buchenwalde. Od roku 1945 pôsobil v ČSR ako komunistický funkcionár. V roku 1948 bol predsedom brannej komisie KSS a generálnym tajomníkom Slovenského národného frontu.

V roku 1950 zastával funkciu povereníka – predsedu Slovenského úradu pre veci cirkevné. O rok neskôr bol zatknutý a vylúčený z KSČ. V rámci procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami (G. Husák a spol.) bol v roku 1954 odsúdený na 13 rokov odňatia slobody. V roku 1957 ho prepustili na slobodu a po svojej rehabilitácii v roku 1963 opäť získal členstvo v KSČ. V roku 1970 však bol znovu vylúčený a stal sa disidentom.

Gustáv Husák (1913 – 1991), vrcholný politik, predseda Slovenského úradu pre veci cirkevné

Gustáv Husák

Gustáv Husák

Slovenský komunistický politik, právnik a štátnik. Pochádzal z chudobnej slovenskej roľníckej rodiny. Od roku 1933 člen KSČ. Od augusta 1943 bol predstaviteľom piateho ilegálneho vedenia KSS. Počas Slovenského národného povstania vykonával funkcie podpredsedu SNR a povereníka pre veci vnútorné a patril k najvýznamnejším predstaviteľom Povstania. V obnovenej ČSR bol predsedom Zboru povereníkov (1946 − 1950) a predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné (1949 − 1951).

Aktívne sa podieľal na nastolení totalitného režimu a politických perzekúciách. Zúčastnil sa na príprave Akcie K, no na nej realizácii sa už nezúčastnil, pretože na jar roku 1950 bol v rámci vnútrostraníckeho mocenského zápasu obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu, odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a zbavený členstva v ÚV KSČ. Vo februári 1951 ho zatkli, zbavili zvyšných funkcií a vylúčili z komunistickej strany. Po vykonštruovanom súdnom procese bol v apríli 1954 odsúdený za velezradu na doživotie. Na základe amnestie prepustili Gustáva Husáka v máji 1960 na slobodu. V roku 1963 bol rehabilitovaný a opätovne prijatý do komunistickej strany. Začal sa tak jeho druhý mocenský vzostup, kedy najmä v období 60. rokov sústredil okolo seba predstaviteľov bratislavskej inteligencie a patril k hlavným osobnostiam bratislavského predjaria. Zaslúžil sa o oživenie národno-emancipačného procesu s požiadavkou spravodlivejšieho postavenia Slovenska v spoločnom štáte. V období roku 1968 bol Husák vedúcou osobnosťou reformného procesu na Slovensku. Po nástupe Alexandra Dubčeka do čela KSČ bol v apríli 1968 vymenovaný za podpredsedu vlády ČSSR.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zúčastnil moskovských rokovaní, kde zmenil svoje postoje. Po návrate do Bratislavy bol na mimoriadnom zjazde KSS zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS. Medzi septembrom 1968 a marcom 1969 Husák dôsledne presadzoval politiku normalizácie. Od 17. apríla 1969 do 17. decembra 1987 vykonával funkciu prvého (neskôr generálneho) tajomníka ÚV KSČ. V máji 1975 nahradil L. Svobodu na poste prezidenta, a v 70. a 80. rokoch sa stal symbolom normalizácie. Po páde komunistického režimu v roku 1989 abdikoval na úrad prezidenta republiky. Až do svojej smrti žil v ústraní.

Václav Kopecký (1897 – 1961), minister informácií

Václav Kopecký

Václav Kopecký

Český komunistický politik, funkcionár a novinár. Absolvent gymnázia, od roku 1921 člen KSČ. Od roku 1925 pracoval ako novinár pre KSČ, najmä v Rudom práve (od roku 1933 bol jeho šéfredaktor). Od roku 1929 bol členom ÚV KSČ, v rokoch 1931 – 1938 pôsobil ako člen politbyra ÚV KSČ a v rokoch 1929 – 1938 ako poslanec Národného zhromaždenia. Postupne si začal budovať pozíciu hlavného ideológa KSČ.

Na jeseň roku 1938 odišiel do sovietskeho exilu a stal sa členom moskovského vedenia KSČ. Po roku 1945 sa stal opäť poslancom a aj členom najužšieho vedenia KSČ – od februára 1948 bol členom predsedníctva ústredného akčného výboru Národného frontu, od roku 1951 bol členom politického sekretariátu ÚV KSČ, od roku 1954 členom politického byra ÚV KSČ.

Od roku 1945 do roku 1953 stál na čele ministerstva informácií a vďaka tejto funkcii zohral významnú úlohu pri presadzovaní komunistického monopolu moci v Československu. Bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. V roku 1953 sa stal ministrom kultúry a od roku 1954 pôsobil ako námestník predsedu vlády. V roku 1960 bol vymenovaný do funkcie podpredsedu vlády ČSSR.

Ladislav Novomeský (1904 – 1976), povereník školstva a osvety

Ladislav Novomeský

Ladislav Novomeský

Slovenský komunistický funkcionár, politik, básnik a novinár. Narodil sa v rodine slovenského krajčíra. Patril medzi zakladateľov ľavicového literárno-umeleckého časopisu DAV a rovnomenného združenia. Od roku 1925 člen KSČ. Od roku 1943 bol jedným z predstaviteľov piateho ilegálneho vedenia KSS a zúčastnil sa na prípravách a priebehu Povstania. Po roku 1945 sa stal poslancom Národného zhromaždenia, predsedom Matice slovenskej a predsedom Spolku slovenských spisovateľov.

V rokoch 1945 – 1950 vykonával funkciu povereníka školstva a osvety. Na jar roku 1950 bol v rámci straníckej kritiky obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odvolaný z funkcie povereníka. Vo februári 1951 ho zatkli, zbavili zvyšných funkcií a vylúčili z komunistickej strany. Po vykonštruovanom súdnom procese s G. Husákom a spol. bol v apríli 1954 odsúdený na 10 rokov odňatia slobody. Koncom roku 1955 bol po rozhodnutí najvyšších straníckych orgánov podmienečne prepustený na slobodu, no v nasledujúcich rokoch musel bývať v Prahe.

Na Slovensko sa vrátil v roku 1963 a v tom istom roku bol aj rehabilitovaný. V roku 1968 sa stal členom ÚV KSS a opäť aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1971 odstúpil zo všetkých funkcií a až do svojej smrti žiť v ústraní.

Daniel Okáli (1903 – 1987), povereník vnútra

Daniel Okáli

Daniel Okáli

Komunistický funkcionár, politik a literát. Narodil sa v rodine živnostníka a obchodníka. Patril medzi zakladateľov ľavicového literárno-umeleckého časopisu DAV a rovnomenného združenia. Do KSČ vstúpil na konci vojny. V rokoch 1945 – 1946 vykonával funkciu prezidiálneho šéfa na Povereníctve vnútra. V rokoch 1946 – 1948 bol vládnym splnomocnencom na výmenu obyvateľstva s Maďarskom a vedúcim Československej presídľovacej komisie.

V rokoch 1948 – 1951 vykonával funkciu povereníka vnútra a z jej titulu sa priamo angažoval v proticirkevných zásahoch. Vo februári 1951 ho zatkli a v procese s G. Husákom a spol. odsúdili na 18 rokov odňatia slobody. V roku 1960 ho prepustili na slobodu a o tri roky rehabilitovali. Do politiky sa už nevrátil a venoval sa literárno-historickej a kritickej publicistike. Pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV a od roku 1976 v literárnovedeckom ústave SAV.

Viktor Sedmík (1916 – 1970), funkcionár ŠtB

Viktor Sedmík

Viktor Sedmík

Vedúci funkcionár ŠtB na Slovensku. Absolvent Učiteľského ústavu, v rokoch 1937 – 1943 pôsobil ako dôstojník z povolania. Vo februári 1943 nastúpil na Hlavné veliteľstvo žandárstva. Zastával dôležité funkcie v povstaleckom žandárstve. Od februára 1945 pracoval v bezpečnostnom aparáte, organizoval Národnú bezpečnosť (NB) na južnom Slovensku, neskôr pobočník hlavného veliteľa NB. Od konca roku 1945 pôsobil ako zástupca prednostu odboru štátnej bezpečnosti a politického spravodajstva Povereníctva vnútra a súčasne ako prednosta II. (spravodajskej) sekcie odboru. Od januára 1949 do marca 1950 riadil BA odbor Povereníctva vnútra.

Od apríla 1950 pôsobil ako prednosta hospodárskeho a kontrolného oddelenia Povereníctva dopravy, od konca júna pracoval v Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave, neskôr ako učiteľ. Začiatkom januára 1952 ho zatkli a neskôr odsúdili v procese s Oskarom Valáškom a spol. na 21 rokov odňatia slobody. V roku 1959 ho prepustili na slobodu a o štyri roky neskôr rehabilitovali.

Rudolf Slánský (1901 – 1952), vrcholný politik

Rudolf Slánský

Rudolf Slánský

Český komunistický politik a funkcionár. Absolvoval Vysokú školu obchodnú v Prahe. Patril k zakladajúcim členom KSČ. Do roku 1924 pracoval ako vedúci zahraničnej rubriky Rudého práva. V nasledujúcich troch rokoch pôsobil v rôznych straníckych funkciách v Ostrave. Na V. zjazde KSČ ho zvolili za člena jeho politbyra a ústredného výboru. Počas núteného Gottwaldovho exilu v Moskve spoločne s Janom Švermom fakticky riadil KSČ. V rokoch 1938 – 1945 pôsobil v moskovskom exilovom vedení KSČ. Na jeseň 1944 bol vyslaný na Slovensko, kde pôsobil v hlavnom štábe partizánskeho hnutia.

Po vojne sa stal generálnym tajomníkom KSČ, členom jeho predsedníctva a poslancom Národného zhromaždenia – po Gottwaldovi bol fakticky druhý muž strany. Mal rozhodujúci podiel na komunistickom prevzatí moci vo februári 1948 a do roku 1951 patril medzi kľúčové postavy v organizovaní politických procesov. Nakoniec sa však aj on sám stal ich obeťou. Štátna bezpečnosť, riadená sovietskymi bezpečnostnými poradcami, vykonštruovala tzv. sprisahanecké centrum v KSČ a do jeho čela postavila R. Slánského, ktorý bol v septembri 1951 po obvinení z ťažkých politických chýb odvolaný z funkcie generálneho tajomníka KSČ. Naďalej však pôsobil vo funkcii podpredsedu československej vlády. V novembri 1951 bol zatknutý a rok vyšetrovaný.

V novembri 1952 bol spolu s ďalšími desiatimi bývalými komunistickými funkcionármi vo vykonštruovanom politickom procese odsúdený na trest smrti a 3. decembra 1952 v Prahe popravený. V roku 1963 bol súdne a občiansky rehabilitovaný. Straníckej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1968.

Viliam Široký (1905 – 1971), vrcholný politik

Viliam Široký

Viliam Široký

Slovenský komunistický politik a funkcionár. Narodil sa v rodine železničiara a zo začiatku aj on sám pokračoval v otcovej kariére. V roku 1921 vstúpil do komunistickej strany a v rokoch 1923 – 1928 bol tajomníkom Krajinského výboru KSČ v Bratislave. Považovali ho za blízkeho spolupracovníka K. Gottwalda a za reprezentanta slovenských komunistov vo vedení KSČ. V rokoch 1935 – 1938 bol tajomníkom ÚV KSČ a taktiež poslancom NZ. Pracoval aj v Kominterne a spolupracoval so sovietskymi spravodajskými službami.

V roku 1938 sa stal predsedom Krajinského vedenia KSČ na Slovensku, no už koncom roka emigroval do Sovietskeho zväzu. Krátko pôsobil aj v Paríži, no už v roku 1940 sa vrátil do Moskvy. Nasledujúci rok ho s inštrukciami moskovského vedenia KSČ vyslali na Slovensko, no zakrátko bol zatknutý a odsúdený na 14 rokov väzenia. Oslobodili ho až vo februári 1945 a následne prešiel na územie kontrolované Červenou armádou a odtiaľ sa presunul do Moskvy.

Po roku 1945 sa stal predsedom KSS, členom Predsedníctva ÚV KSČ, podpredsedom vlády, v rokoch 1950 – 1953 ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1953 – 1963 predsedom československej vlády. Až do roku 1966 bol členom ÚV KSČ. Po februári 1948 bol na Slovensku „mužom č. 1“, patril medzi hlavných strojcov kampane proti tzv buržoáznym nacionalistom a bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Po revízii politických procesov s bývalými komunistickými funkcionármi ho v roku 1963 odvolali z funkcie predsedu vlády i člena Predsedníctva ÚV KSČ. V roku 1968 mu pozastavili členstvo v KSČ, ktoré mu vrátili až krátko pred smrťou.