KTO BOL KTO

Komunisti

Teodor Baláž (1917 – 1994)

Vedúci funkcionár ŠtB na Slovensku. Po skončení školy pracoval ako kreslič v Továrni na káble v Bratislave. Angažoval sa v komunistickej ilegalite, v rokoch 1944 a 1945 bol v Sovietskom zväze. V rokoch 1945 – 1949 pôsobil na Povereníctve vnútra v rámci vnútorného politického spravodajstva. Neskôr sa stal zástupcom prednostu odboru BA (Štátna bezpečnosť) Povereníctva vnútra a od januára 1949 pôsobil ako prednosta skupiny BAa (vnútorná štátna bezpečnosť). Zároveň viedol tzv. ST skupinu, ktorá sa zameriavala na vyhľadávanie nepriateľov vo vnútri komunistickej strany. Od 1. apríla 1950 bol poverený vedením odboru BA Povereníctva vnútra, po zrušení veliteľských útvarov na Slovensku sa stal zástupcom námestníka ministra národnej bezpečnosti gen. Josefa Pavla. V apríli 1951 ho zatkli, obvinili z velezrady a sabotáže a v roku 1953 odsúdili v procese s Oskarom Valáškom a spol. na 25 rokov odňatia slobody. V roku 1960 ho prepustili na slobodu a o tri roky neskôr rehabilitovali.

Vladimír Clementis (1902 – 1952)

Komunistický politik, funkcionár, právnik, publicista a diplomat. V roku 1924 vstúpil do KSČ. Patril medzi zakladateľov hnutia davistov. Poslancom Národného zhromaždenia bol v rokoch 1935 – 1939. V roku 1939 emigroval do Francúzska a neskôr do Anglicka. Kritizoval pakt Ribbentrop – Molotov, na základe čoho bol v roku 1940 vylúčený z KSČ. V rokoch 1941 – 1945 pracoval v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Čechy a Slovensko ako žurnalista a hlásateľ. V roku 1945 bol po sebakritike znovu prijatý do KSČ a stal sa štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. Od roku 1948 do roku 1950 bol ministrom zahraničných vecí. V roku 1949 sa stal členom Ústredného výboru KSČ a bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. V marci 1950 bol podrobený straníckej kritike, obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odvolaný z funkcie ministra. V januári 1951 bol zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti. V procese s Rudolfom Slánským a spol. bol odsúdený na smrť a 3. decembra 1952 popravený. V roku 1963 bol rehabilitovaný.

Alexej Čepička (1910 – 1990)

Český komunistický politik a funkcionár. Absolvoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe a v rokoch 1937 – 1941 pôsobil v advokácii v Ostrave. Do KSČ vstúpil v roku 1929. V roku 1942 bol zatknutý a až do konca vojny väznený v nacistických koncentračných táboroch Auschwitz – Osvienčim a Buchenwald. Po vojne naštartoval závratnú kariéru, ktorú urýchlilo manželstvo s dcérou vodcu československých komunistov K. Gottwalda. V rokoch 1946 – 1960 bol poslancom NZ. Od decembra 1947 pôsobil vo funkcii ministra vnútorného obchodu, vo februári 1948 sa stal ministrom spravodlivosti a v tejto funkcii pôsobil až do apríla 1950. Zároveň s ministerským postom zastával aj ďalšie dôležité funkcie – bol generálnym tajomníkom Akčného výboru Národného frontu, predsedom Štátneho úradu pre veci cirkevné, viedol cirkevnú šestku ÚV KSČ a bol členom jej bezpečnostnej komisie. Od apríla 1950 do apríla 1956 zastával funkciu ministra národnej obrany a v súvislosti s tým bol vymenovaný do hodnosti armádneho generála. Spolu s R. Slánským bol najbližším spolupracovníkom K. Gottwalda. Po jeho smrti v roku 1953 však začal politický vplyv A. Čepičku upadať. Pre svoju minulosť a postoj k novému straníckemu vedeniu sa stal nepohodlným, a preto ho v roku 1956 odvolali z ministerskej funkcie. Krátky čas pôsobil ako predseda Štátneho úradu pre vynálezy a normalizáciu, no v roku 1963 bol vylúčený z KSČ.

Zdeněk Fierlinger (1891 – 1976)

Český politik, diplomat. Počas prvej svetovej vojne vstúpil do československých légií v Rusku. Po vojne bol vyslancom vo viacerých krajinách. V roku 1924 vstúpil do Československej sociálno-demokratickej strany. Od roku 1937 do roku 1945 bol vyslancom a neskôr veľvyslancom v ZSSR. Od roku 1945 do roku 1946 bol predsedom československej vlády. V rokoch 1946 – 1947 bol predsedom Československej sociálnej demokracie (ČSSD). Vo februári 1948 bol hlavným iniciátorom zlúčenia sa ČSSD s KSČ. Ešte v tom istom roku sa stal členom ÚV KSČ. V rokoch 1948 – 1953 bol podpredsedom vlády, od roku 1953 do roku 1964 predsedom Národného zhromaždenia. Bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Zastával aj funkciu ministra povereného riadením Štátneho úradu pre veci cirkevné. Až do roku 1966 bol členom Predsedníctva ÚV KSČ.

Jiří Hendrych (1913 – 1979)

Český komunistický politik, funkcionár a novinár. Absolvent gymnázia, od roku 1933 člen KSČ. V období Protektorátu Čechy a Morava pracoval ako robotník a zapojil sa do ilegálnej komunistickej činnosti. V roku 1941 bol zatknutý a umiestnený do koncentračného tábora Mauthausen, kde bol väznený až do konca vojny. Po obnovení Československa pracoval na sekretariáte KSČ, najskôr ako tajomník R. Slánského, neskôr v kultúrno-propagačnom oddelení. Od roku 1946 člen ÚV KSČ a od roku 1948 aj poslanec Národného zhromaždenia, neskôr aj člen tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Po zatknutí a odsúdení R. Slánského nasledoval aj jeho politický pád. Zachránil ho A. Novotný, ktorý mu zaistil miesto tajomníka krajského výboru KSČ v Českých Budějoviciach. V roku 1954 sa vrátil do Prahy a stal sa tajomníkom ÚV KSČ, od roku 1958 aj členom politického byra ÚV KSČ. Po A. Novotnom bol fakticky druhým mužom v strane. Po odvolaní A. Novotného z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 nasledoval aj Hendrychov pád. Svoj život dožil v ústraní.

Ladislav Holdoš (1911 – 1988)

Slovenský komunistický politik a funkcionár. Do KSČ vstúpil v roku 1935. Od roku 1936 bojoval v španielskej občianskej vojne na strane republikánskych vojsk. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako vojak v zahraničnej československej armáde vo Francúzsku. Po porážke Francúzska bol aktívny v ilegálnom protifašistickom odboji, následne bol zatknutý a internovaný v koncentračnom tábore v Buchenwalde. Od roku 1945 pôsobil v ČSR ako komunistický funkcionár. V roku 1948 bol predsedom brannej komisie KSS a generálnym tajomníkom Slovenského národného frontu. V roku 1950 zastával funkciu povereníka – predsedu Slovenského úradu pre veci cirkevné. O rok neskôr bol zatknutý a vylúčený z KSČ. V rámci procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami (G. Husák a spol.) bol v roku 1954 odsúdený na 13 rokov odňatia slobody. V roku 1957 ho prepustili na slobodu a po svojej rehabilitácii v roku 1963 opäť získal členstvo v KSČ. V roku 1970 však bol znovu vylúčený a stal sa disidentom.

Gustáv Husák (1913 – 1991)

Slovenský komunistický politik, právnik a štátnik. Pochádzal z chudobnej slovenskej roľníckej rodiny. Od roku 1933 člen KSČ. Od augusta 1943 bol predstaviteľom piateho ilegálneho vedenia KSS. Počas Slovenského národného povstania vykonával funkcie podpredsedu SNR a povereníka pre veci vnútorné a patril k najvýznamnejším predstaviteľom Povstania. V obnovenej ČSR bol predsedom Zboru povereníkov (1946 − 1950) a predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné (1949 − 1951). Aktívne sa podieľal na nastolení totalitného režimu a politických perzekúciách. Zúčastnil sa na príprave Akcie K, no na nej realizácii sa už nezúčastnil, pretože na jar roku 1950 bol v rámci vnútrostraníckeho mocenského zápasu obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu, odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a zbavený členstva v ÚV KSČ. Vo februári 1951 ho zatkli, zbavili zvyšných funkcií a vylúčili z komunistickej strany. Po vykonštruovanom súdnom procese bol v apríli 1954 odsúdený za velezradu na doživotie. Na základe amnestie prepustili Gustáva Husáka v máji 1960 na slobodu. V roku 1963 bol rehabilitovaný a opätovne prijatý do komunistickej strany. Začal sa tak jeho druhý mocenský vzostup, kedy najmä v období 60. rokov sústredil okolo seba predstaviteľov bratislavskej inteligencie a patril k hlavným osobnostiam bratislavského predjaria. Zaslúžil sa o oživenie národno-emancipačného procesu s požiadavkou spravodlivejšieho postavenia Slovenska v spoločnom štáte. V období roku 1968 bol Husák vedúcou osobnosťou reformného procesu na Slovensku. Po nástupe Alexandra Dubčeka do čela KSČ bol v apríli 1968 vymenovaný za podpredsedu vlády ČSSR. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zúčastnil moskovských rokovaní, kde zmenil svoje postoje. Po návrate do Bratislavy bol na mimoriadnom zjazde KSS zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS. Medzi septembrom 1968 a marcom 1969 Husák dôsledne presadzoval politiku normalizácie. Od 17. apríla 1969 do 17. decembra 1987 vykonával funkciu prvého (neskôr generálneho) tajomníka ÚV KSČ. V máji 1975 nahradil L. Svobodu na poste prezidenta, a v 70. a 80. rokoch sa stal symbolom normalizácie. Po páde komunistického režimu v roku 1989 abdikoval na úrad prezidenta republiky. Až do svojej smrti žil v ústraní.

Václav Kopecký (1897 – 1961)

Český komunistický politik, funkcionár a novinár. Absolvent gymnázia, od roku 1921 člen KSČ. Od roku 1925 pracoval ako novinár pre KSČ, najmä v Rudom práve (od roku 1933 bol jeho šéfredaktor). Od roku 1929 bol členom ÚV KSČ, v rokoch 1931 – 1938 pôsobil ako člen politbyra ÚV KSČ a v rokoch 1929 – 1938 ako poslanec Národného zhromaždenia. Postupne si začal budovať pozíciu hlavného ideológa KSČ. Na jeseň roku 1938 odišiel do sovietskeho exilu a stal sa členom moskovského vedenia KSČ. Po roku 1945 sa stal opäť poslancom a aj členom najužšieho vedenia KSČ – od februára 1948 bol členom predsedníctva ústredného akčného výboru Národného frontu, od roku 1951 bol členom politického sekretariátu ÚV KSČ, od roku 1954 členom politického byra ÚV KSČ. Od roku 1945 do roku 1953 stál na čele ministerstva informácií a vďaka tejto funkcii zohral významnú úlohu pri presadzovaní komunistického monopolu moci v Československu. Bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. V roku 1953 sa stal ministrom kultúry a od roku 1954 pôsobil ako námestník predsedu vlády. V roku 1960 bol vymenovaný do funkcie podpredsedu vlády ČSSR.

Ladislav Novomeský (1904 – 1976)

Slovenský komunistický funkcionár, politik, básnik a novinár. Narodil sa v rodine slovenského krajčíra. Patril medzi zakladateľov ľavicového literárno-umeleckého časopisu DAV a rovnomenného združenia. Od roku 1925 člen KSČ. Od roku 1943 bol jedným z predstaviteľov piateho ilegálneho vedenia KSS a zúčastnil sa na prípravách a priebehu Povstania. Po roku 1945 sa stal poslancom Národného zhromaždenia, predsedom Matice slovenskej a predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V rokoch 1945 – 1950 vykonával funkciu povereníka školstva a osvety. Na jar roku 1950 bol v rámci straníckej kritiky obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odvolaný z funkcie povereníka. Vo februári 1951 ho zatkli, zbavili zvyšných funkcií a vylúčili z komunistickej strany. Po vykonštruovanom súdnom procese s G. Husákom a spol. bol v apríli 1954 odsúdený na 10 rokov odňatia slobody. Koncom roku 1955 bol po rozhodnutí najvyšších straníckych orgánov podmienečne prepustený na slobodu, no v nasledujúcich rokoch musel bývať v Prahe. Na Slovensko sa vrátil v roku 1963 a v tom istom roku bol aj rehabilitovaný. V roku 1968 sa stal členom ÚV KSS a opäť aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1971 odstúpil zo všetkých funkcií a až do svojej smrti žiť v ústraní.

Daniel Okáli (1903 – 1987)

Komunistický funkcionár, politik a literát. Narodil sa v rodine živnostníka a obchodníka. Patril medzi zakladateľov ľavicového literárno-umeleckého časopisu DAV a rovnomenného združenia. Do KSČ vstúpil na konci vojny. V rokoch 1945 – 1946 vykonával funkciu prezidiálneho šéfa na Povereníctve vnútra. V rokoch 1946 – 1948 bol vládnym splnomocnencom na výmenu obyvateľstva s Maďarskom a vedúcim Československej presídľovacej komisie. V rokoch 1948 – 1951 vykonával funkciu povereníka vnútra a z jej titulu sa priamo angažoval v proticirkevných zásahoch. Vo februári 1951 ho zatkli a v procese s G. Husákom a spol. odsúdili na 18 rokov odňatia slobody. V roku 1960 ho prepustili na slobodu a o tri roky rehabilitovali. Do politiky sa už nevrátil a venoval sa literárno-historickej a kritickej publicistike. Pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV a od roku 1976 v literárnovedeckom ústave SAV.

Viktor Sedmík (1916 – 1970)

Vedúci funkcionár ŠtB na Slovensku. Absolvent Učiteľského ústavu, v rokoch 1937 – 1943 pôsobil ako dôstojník z povolania. Vo februári 1943 nastúpil na Hlavné veliteľstvo žandárstva. Zastával dôležité funkcie v povstaleckom žandárstve. Od februára 1945 pracoval v bezpečnostnom aparáte, organizoval Národnú bezpečnosť (NB) na južnom Slovensku, neskôr pobočník hlavného veliteľa NB. Od konca roku 1945 pôsobil ako zástupca prednostu odboru štátnej bezpečnosti a politického spravodajstva Povereníctva vnútra a súčasne ako prednosta II. (spravodajskej) sekcie odboru. Od januára 1949 do marca 1950 riadil BA odbor Povereníctva vnútra. Od apríla 1950 pôsobil ako prednosta hospodárskeho a kontrolného oddelenia Povereníctva dopravy, od konca júna pracoval v Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave, neskôr ako učiteľ. Začiatkom januára 1952 ho zatkli a neskôr odsúdili v procese s Oskarom Valáškom a spol. na 21 rokov odňatia slobody. V roku 1959 ho prepustili na slobodu a o štyri roky neskôr rehabilitovali.

Rudolf Slánský (1901 – 1952)

Český komunistický politik a funkcionár. Absolvoval Vysokú školu obchodnú v Prahe. Patril k zakladajúcim členom KSČ. Do roku 1924 pracoval ako vedúci zahraničnej rubriky Rudého práva. V nasledujúcich troch rokoch pôsobil v rôznych straníckych funkciách v Ostrave. Na V. zjazde KSČ ho zvolili za člena jeho politbyra a ústredného výboru. Počas núteného Gottwaldovho exilu v Moskve spoločne s Janom Švermom fakticky riadil KSČ. V rokoch 1938 – 1945 pôsobil v moskovskom exilovom vedení KSČ. Na jeseň 1944 bol vyslaný na Slovensko, kde pôsobil v hlavnom štábe partizánskeho hnutia. Po vojne sa stal generálnym tajomníkom KSČ, členom jeho predsedníctva a poslancom Národného zhromaždenia – po Gottwaldovi bol fakticky druhý muž strany. Mal rozhodujúci podiel na komunistickom prevzatí moci vo februári 1948 a do roku 1951 patril medzi kľúčové postavy v organizovaní politických procesov. Nakoniec sa však aj on sám stal ich obeťou. Štátna bezpečnosť, riadená sovietskymi bezpečnostnými poradcami, vykonštruovala tzv. sprisahanecké centrum v KSČ a do jeho čela postavila R. Slánského, ktorý bol v septembri 1951 po obvinení z ťažkých politických chýb odvolaný z funkcie generálneho tajomníka KSČ. Naďalej však pôsobil vo funkcii podpredsedu československej vlády. V novembri 1951 bol zatknutý a rok vyšetrovaný. V novembri 1952 bol spolu s ďalšími desiatimi bývalými komunistickými funkcionármi vo vykonštruovanom politickom procese odsúdený na trest smrti a 3. decembra 1952 v Prahe popravený. V roku 1963 bol súdne a občiansky rehabilitovaný. Straníckej rehabilitácie sa dočkal až v roku 1968.

Viliam Široký (1905 – 1971)

Slovenský komunistický politik a funkcionár. Narodil sa v rodine železničiara a zo začiatku aj on sám pokračoval v otcovej kariére. V roku 1921 vstúpil do komunistickej strany a v rokoch 1923 – 1928 bol tajomníkom Krajinského výboru KSČ v Bratislave. Považovali ho za blízkeho spolupracovníka K. Gottwalda a za reprezentanta slovenských komunistov vo vedení KSČ. V rokoch 1935 – 1938 bol tajomníkom ÚV KSČ a taktiež poslancom NZ. Pracoval aj v Kominterne a spolupracoval so sovietskymi spravodajskými službami. V roku 1938 sa stal predsedom Krajinského vedenia KSČ na Slovensku, no už koncom roka emigroval do Sovietskeho zväzu. Krátko pôsobil aj v Paríži, no už v roku 1940 sa vrátil do Moskvy. Nasledujúci rok ho s inštrukciami moskovského vedenia KSČ vyslali na Slovensko, no zakrátko bol zatknutý a odsúdený na 14 rokov väzenia. Oslobodili ho až vo februári 1945 a následne prešiel na územie kontrolované Červenou armádou a odtiaľ sa presunul do Moskvy. Po roku 1945 sa stal predsedom KSS, členom Predsedníctva ÚV KSČ, podpredsedom vlády, v rokoch 1950 – 1953 ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1953 – 1963 predsedom československej vlády. Až do roku 1966 bol členom ÚV KSČ. Po februári 1948 bol na Slovensku „mužom č. 1“, patril medzi hlavných strojcov kampane proti tzv buržoáznym nacionalistom a bol aj členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala zodpovednosť za prijímanie proticirkevných opatrení. Po revízii politických procesov s bývalými komunistickými funkcionármi ho v roku 1963 odvolali z funkcie predsedu vlády i člena Predsedníctva ÚV KSČ. V roku 1968 mu pozastavili členstvo v KSČ, ktoré mu vrátili až krátko pred smrťou.

© Ústav pamäti národa 2020, všetky práva vyhradené.