Kalendárium

 

ČASOVÁ OS

 

Kalendárium udalostí proticirkevnej politiky v Československu od roku 1948 s dôrazom na Katolícku cirkev a rehole na Slovensku

^
25. február 1948

Prezident ČSR Edvard Beneš

prijal demisiu nekomunistických ministrov a namiesto volieb doplnil vládu kandidátmi navrhnutými predsedom KSČ Klementom Gottwaldom, vznikla tak prevažne komunistická druhá vláda K. Gottwalda. Týmto bol zavŕšený Februárový prevrat, komunistami oslavovaný ako „Víťazný Február“. (bližšie pozri https://www.februar1948.sk/) Zriadený bol Ústredný akčný výbor Národného frontu (ÚAV NF), ktorý bez akejkoľvek zákonnej opory a bez voľby svojich členov preberal správu a riadenie v celej republike, postupne vznikali krajské a okresné akčné výbory preberajúce kompetencie ONV a KNV, ale aj pri riadení podnikov.

^
marec 1948

Rozhodovanie o cirkevnej politike

sa prenieslo na Ústredný akčný výbor Národného frontu (ÚAV NF). 18. marca sa sformovala komisia pre náboženské a cirkevné otázky, vedená tajomníkom ÚAV NF a ministrom spravodlivosti Alexejom Čepičkom. Na návrh katolíckeho episkopátu bola rozdelená na katolícku a nekatolícku sekciu. Pri ÚAV NF pracovalo cirkevné oddelenie, ktoré malo na starosti aj kádrovú evidenciu všetkých duchovných. Postupne začali v krajoch a okresoch pôsobiť pri akčných výboroch cirkevní tajomníci (referenti). Popri tejto komisii ÚAV NF pracovala od leta 1948 aj cirkevná komisia Ústredného výboru KSČ.

^
3. máj 1948

V Olomouci sa na spoločnej porade zišli

českí a slovenskí katolícki biskupi. Reagovali na prípravu volieb (uskutočnili sa 30. mája 1948) a vyslovili zákaz kandidatúry kňazov po parlamentu, ale aj do Slovenskej národnej rady, národných výborov a akčných výborov. Tento principiálny postoj viedol k otvorenému sporu biskupov s komunistickým vedením ako aj s tvoriacou sa skupinou prorežimových, tzv. vlasteneckých kňazov. Suspendovanie týchto kňazov (na Slovensku najmä A. Horák a J. Lukačovič) bolo novým účelovým argumentom komunistov v boji proti biskupom.

^
10. máj 1948

Začiatok série rokovaní zástupcov

katolíckej cirkvi na pôde ÚAV NF o postavení cirkvi.

^
9. jún 1948

Na schôdzi ÚV KSČ K. Gottwald vytýčil

v cirkevnej otázke krátkodobú stratégiu – postaviť nižší klérus proti vyššiemu, a dlhodobú stratégiu – odpútať Katolícku cirkev od Vatikánu a priviesť ju k tomu, aby sa stala národnou cirkvou. Za úspech považoval neutralizáciu cirkvi. Tieto ciele prezentoval následne v lete 1948 A. Čepička na školení cirkevných tajomníkov NF.

^
Leto, júl 1948

Štátna bezpečnosť už krátko po nastolení

totalitného režimu uskutočnila niekoľko tvrdých represívnych zákrokov proti gréckokatolíckym kláštorom na východnom Slovensku. Prehliadky boli vykonané v kláštore baziliánov v Prešove a Trebišove, redemptoristov v Michalovciach a v Stropkove. Na základe nájdeného „závadného materiálu“ zatkli niekoľkých rehoľníkov, vrátane predstavených kláštorov. Napriek protestom hlavy greckokatolíckej cirkvi biskupa P. P. Gojdiča nasledovalo v auguste a septembri 1948 ďalšie zatýkanie, tentokrát niektorých predstavených ženských kláštorov ako aj radových rehoľníčok.

^
15. – 16. august 1948

V Nitre sa zišla konferencia českých a slovenských biskupov

a prijala memorandum určené vláde a pastiersky list veriacim. V memorande sa píše: „Nemohli jsme dát bezvýhradný souhlas ke všemu, neboť se nám dostalo bohužel až příliš mnoho důkazů, že i u nás přes slibovanou náboženskou svobodu a zdůrazňování dobré vůle nevyvolávat náboženských rozbrojů byl zahájen skrytý protináboženský a proticírkevní boj, a to podle plánu, podle něhož bylo postupováno proti náboženství a katolícké církvi i v jiných zemích.“ Biskupi protestovali proti zásahom pri vymenovaní správcov farností, obmedzeniu katolíckej tlače a spolkov, zhabaniu cirkevného majetku . a proti pokusom odsúdiť katolíckych biskupov pomocou hnutia tzv. „pokrokových kňazov“.

^
30. august 1948

Na porade J. Hendrycha, A. Čepičku a J. Taussigovej

a zástupcov cirkevnej komisie ÚAV NF bol schválený návrh Cirkevného oddelenia ÚAV NF na riešenie náboženských otázok v Československu. Dôležitý dokument okrem ideológie a negatívnych charakteristík náboženstva stanovil tri hlavné úlohy: 1) Zabrániť, aby sa náboženstvo stalo zbraňou nepriateľov režimu. 2) Obmedziť možnosť zneužívania náboženstva na politické ciele. 3) Využiť náboženstvo ako spojenca režimu. Dokument venuje najväčšiu pozornosť katolíckej cirkvi, ktorá je podľa neho riadená mocou nepriateľskou tzv. ľudovodemokratickému zriadeniu. Určené tu boli podrobne aj prostriedky a metódy dosiahnutia stratégie a jej postupy pri realizácii. Prvýkrát sa tu spomína aj riešenie problému „reakčnej“ gréckokatolíckej cirkvi tak, aby sa „…neetablovala ako samostatná, ale pridružila sa k pravosláviu“. V neprospech cirkví boli aj plánované finančné, kultúrne, daňové, školské a iné návrhy v tomto dokumente.

^
6. október 1948

Bol prijatý zákon č. 231/1948 Zb.

Na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Stanovil neúmerne vysoké tresty za velezradu, špionáž a iné činy namierené proti režimu a jeho činiteľom, pričom trestný bol už úmysel. Takto schválený zákon postihol široké skupiny obyvateľstva, no osobitne pamätal aj na duchovenstvo. Podľa § 28 Zneužitie úradu duchovného alebo inej podobnej funkcie: „Kto zneužije výkon svojho úradu duchovného alebo podobnú svoju náboženskú funkciu na vykonávanie vplyvu na veci politického života v smere nepriaznivom ľudovodemokratickému poriadku republiky, potresce sa, ak nejde o čin prísnejšie trestný, pre prečin tuhým väzením od jedného mesiaca do jedného roku.“

^
16. október 1948

Na zostrujúci sa proticirkevný kurz komunistickej vlády

upozornil Vatikán v osobitnej správe spišský biskup Ján Vojtaššák: „Dospelí, utlačovaní materialistickým terorom, ako sa zdá, ľpia viac ku katolíckej viere. Je však nebezpečie, mládež takmer od detstva násilne zamestnávaná a na každom mieste pri každej príležitosti… živená náukami dialektického materializmu. Nie sú trpené žiadne spolky alebo jednoty mládeže na náboženskom základe… Katolíkom ešte podnes zostáva možnosť chodiť do kostola a tam sa modliť, ale už sa nehlása slovo Božie slobodne… Morálna skaza, ktorá o málo neskôr vznikne spoločnosti zo škôl nasýtených marxistickou ideológiou bude väčšia nad každú cenu podliehajúcu skaze. Proti totálnemu teroru a absolutizmu komunistickej vlády sa však nemožno o nič pokúšať zvnútra… Kiež by ukrátil milosrdný Boh dni tejto šelmy a spútal je reťazami. Pretože ak nebudú skrátené jej dni, budú zvedení aj spravodliví.“

^
20. november 1948

Na ÚAV Slovenského národného frontu (SNF) v Bratislave

sa uskutočnilo rokovanie návštevy ÚAV NF vedenej A. Čepičkom, medzi slovenských predstaviteľov patrili za slovenskú stranu Gustáv Husák, Štefan Baštovanský, J. Viktory a Ladislav Holdoš. Stretnutie viedlo k rozhodnutiu o okamžitom zredukovaní náboženskej tlače, náklad Katolíckych novín sa mal ihneď znížiť na 50000 výtlačkov. Mala sa vykonať presná evidencia reholí a kláštorov, slúžiaca k ich redukcii, najmä pri kláštoroch založených po r. 1945 (takých bolo 50), pod zámienkou že neboli úradne povolené. Rozhodlo sa o dosadení štátnej správy do Katolíckej charity a začatí diskreditačnej kampane v médiách proti „reakčnej politike Vatikánu“ a proti kňazom odsúdeným za protištátnu činnosť. Tieto a ďalšie dohodnuté opatrenia sankcionovalo rozhodnutie Predsedníctva ÚV KSS 9. decembra 1948 po referáte Laca Novomeského.

^
Po 20. novembri 1948

Po stretnutí A. Čepičku na ÚAV SNF 20. 11. 1948 v Bratislave

vypracovalo Povereníctvo školstva plán koncentrácie reholí. Plán rátal so zrušením 30 % mužských a 30 % ženských kláštorov a so zákazom činnosti pre väčšinu gréckokatolíckych reholí. Rehoľníci a rehoľnice sa mali koncentrovať do menšieho počtu kláštorov s „dobrou politickou povesťou“. Realizáciu plánovaných akcií proti reholiam oddialili udalosti spojené so štátnou Katolíckou akciou.

^
24. november 1948

Činnosť Ústrednej katolíckej kancelárie v Bratislave

bola násilne zastavená. Kancelária zohrala dôležitú úlohu pri aktivizácii a koordinácii náboženského života slovenských katolíkov.

^
31. december 1948

K tomuto dátumu sa uskutočnila redukcia vydávania náboženskej tlače

Bolo zastavené vydávanie 47 náboženských časopisov. Ostávajúce periodiká sa prostredníctvom tlačovej komisie ÚAV SNF a tlačových rád dostali do úplnej závislosti od predstaviteľov štátnej moci. Z katolíckych tlačovín bol ponechaný týždenník Katolícke noviny, mesačník Duchovný pastier, dvojtýždenník Pútnik cyrilometodejský, vydavateľom smel byť iba Spolok sv. Vojtecha. Evanjelická cirkev a. v. mala povolené vydávať týždenník Evanjelický posol spod Tatier, dvojtýždenník Cirkevné listy a Stráž na Sione.

^
19. január 1949

Prezident K. Gottwald prijal delegáciu katolíckeho episkopátu

a vyjadril sa kladne o možnosti začať nové rokovania s Cirkvou. Biskupi mu odovzdali memorandum, v ktorom konštatovali sústavné a plánované spracovávanie verejnej mienky proti katolíckej cirkvi, najmä proti pápežovi a biskupom. Ako podklad pre rokovania tiež predložili v memorande návrhy: zastaviť útoky v rozhlase a v tlači, verejné prejavy proti cirkvi a jej predstaviteľom, zastaviť rušenie cirkevných škôl, upraviť protinábožensky zamerané učebné osnovy na štátnych školách, zastaviť vylučovanie z vysokých škôl pre náboženské presvedčenie, spravodlivo riešiť otázky náboženskej tlače, realizovať spolčovacie a zhromažďovacie právo, upraviť platové podmienky duchovenstva.

^
21. január 1949

Dva dni po stretnutí biskupov s prezidentom

vypracoval ÚAV NF pre Organizačný sekretariát ÚV KSČ dlhodobý návrh ďalších opatrení v cirkevnej politike, ktorý konštatoval potrebu posilnenia štátnej kontroly náboženského života a žiadal zásadnú zákonnú úpravu cirkevných pomerov v štáte. Návrh považoval za účelné pokračovať v kampani proti Vatikánu, biskupom a „reakčným“ kňazom.

^
22. február 1949

V Prešove uskutočnila ŠtB opakovanú raziu

vo všetkých troch gréckokatolíckych kláštoroch a internátoch a zaistila 11 rehoľníkov a 7 rehoľníčok. Spolu s politickými procesmi s gréckokatolíckymi kňazmi a rehoľníkmi tak začala vo februári 1949 aj likvidácia baziliánskych mužských a ženských kláštorov.

^
8. marec 1949

Proti zákrokom a raziám v kláštoroch

protestoval gréckokatolícky biskup P. P. Gojdič listom prezidentovi K. Gottwaldovi: „Také postupovanie bezpečnostných orgánov ohľadom našich kláštorov, v ktorých si žijú Bohom vyvolené duše našej diecézy, ktorých celá diecéza úcti a miluje a ktorých bolesti sú bolesťami všetkých našich veriacich, preto ich uväznenie vyvolalo v našej diecéze veľké rozrušenie a rozhorčenie, lebo nikto si nemôže ani predstaviť, aby zvlášť rehoľné sestry mohli sa stať nebezpečnými pre ČSR a dali príčinu na tieto hrozné nočné prehliadky, ktoré sa u nich stále opakujú…“

^
22. – 23. marec 1949

Zasadnutie biskupskej konferencie v Novom Smokovci

Odpočúvanie ŠtB, prerušenie a nakoniec ukončenie rokovaní medzi zástupcami štátu a episkopátu, po ktorom nasledovalo prijatie novej cirkevnopolitickej línie KSČ.

^
25. apríl 1949

Po zostrení vzťahov s katolíckou cirkvou

na jar 1949 vytvorilo predsedníctvo ÚV KSČ novú komisiu, ktorá mala reprezentatívny charakter a vyššie právomoci. Pôvodne mala šesť členov (odtiaľ termín cirkevná šestka), ktorých vymenovalo predsedníctvo ÚV KSČ: Alexej Čepička (predseda), Vladimír Clementis, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych, Václav Kopecký, Viliam Široký. Neskôr sa schôdzí zúčastňoval aj Zdeněk Nejedlý.

^
28. apríl 1949

Na porade predstaviteľov ÚAV NF

(A. Čepička, L. Holdoš, F. Hub, J. Felcman, J. Havelka) s „pokrokovými kňazmi“ (zo Slovenska boli prítomní na porade A. Horák, J. Lukačovič a J. Fiala) bola v Prahe dohodnutá organizačná štruktúra a charakteristika komunistickým vedením organizovanej Katolíckej akcie.

^
Február až apríl 1949

Súdny proces s kardinálom a prímasom

Józsefom Mindszentym, ktorý sa začal začiatkom februára v Maďarsku, sa stal signálom na akciu proti maďarským kňazom a laikom žijúcim a pôsobiacim na Slovensku za ich styky s Mindszentym v rokoch 1946 – 1947. K ich rozsiahlemu zatýkaniu došlo od konca februára do začiatku apríla 1949. Prvé dve obžaloby voči nim boli vypracované 18. a 20. mája 1949, ďalšie dve až 20. decembra 1949 (F. Bokor a spol. – 10 osôb, Z. Hentz a spol. – 26 osôb, z oboch skupín to bolo 20 rímskokatolíckych kňazov a 3 kalvínski farári). Hlavné pojednávanie sa konalo pred Štátnym súdom v Bratislave 30. decembra 1949.

^
3. a 14. máj 1949

Na základe porád s A. Čepičkom

a z referátu L. Novomeského v Predsedníctve ÚV KSS konkretizoval L. Holdoš zásady cirkevnej politiky (pre Slovensko): „…treba zvýšiť tlak na kňazov a koncentrovať sa na obmedzenie ich hospodárskej moci… Keby cirkev bola ponechaná vedeniu biskupov, znamenalo by to otvorený boj medzi cirkvou a štátom a v tom prípade by bolo ťažké rozlišovať medzi cirkvou a hierarchiou…“ Následne 14. mája 1949 vydalo Povereníctvo vnútra obežník o zákaze cirkevných pútí, verejných slávností a zhromaždení.

^
11. máj 1949

 Vyšlo prvé české číslo Vestníka

katolíckeho duchovenstva, ktorý bol vydávaný bez súhlasu biskupov a jeho cieľom bolo informačne izolovať biskupov od kňazov. Prvé slovenské číslo vestníka vyšlo 30. mája 1949.

^
Apríl – máj 1949

V apríli prebehla príprava a v máji rozbehnutie

tzv. Katolíckej akcie zo strany komunistického režimu, ako „hnutia pokrokových katolíkov“ a protiváhy cirkevnej hierarchie. Názov imitoval medzinárodné hnutie, ktoré založil pápež Pius XI. v decembri 1922, no nijako s ním nesúvisel a bol v ostrom protiklade voči pápežskému zameraniu. Akcia bola riadená po línii KSČ a štátnych orgánov – bez súhlasu alebo iniciatívy zo strany katolíckej cirkvi, a spočiatku sa zdala byť úspešná.

^
15. máj 1949

Bol zlikvidovaný saleziánsky dom v Michalovciach.

Bol zlikvidovaný saleziánsky dom v Michalovciach.

^
18. máj 1949

Cirkevná šestka schválila zákaz vysielania bohoslovcov

na štúdiá do zahraničia a zákaz návratu tých, ktorí už v zahraničí študovali, späť do vlasti. Predstavení reholí nesmeli robiť vizitácie kláštorov na území Československa. Zároveň bola schválená evidencia reholí a kláštorov na Slovensku a opatrenia proti cirkevným zbierkam.

^
23. máj 1949

V Trstenej sa uskutočnila prvá známa vzbura

s náboženským motívom. Proti asi 200 osobám zasiahli príslušníci ŠtB a SNB. Následne bol 11. júna 1949 zaistený a uväznený tamojší kanonik Michal Bačík.

^
7. jún 1949

Katolícki biskupi reagovali spoločným obežníkom

na tzv. Katolícku akciu, v ktorom upozorňovali, že pripravované hnutie vyvolali protivníci katolíckej cirvki a je „…schizmatické a bude stíhané cirkevnými trestami… Zostaňte verní svojmu čiste náboženskému poslaniu! Nedajte sa strhnúť do nejakej nenáboženskej a najmä politickej činnosti! Zostaňte verní Kristovi! Bedlite nad slobodou Cirkvi a slobodou hlásania práv Kristových bez ohľadu na to, či sa to komu ľúbi alebo nie.“

^
10. jún 1949

V Prahe sa zišlo zakladajúce zhromaždenie Katolíckej akcie

Zúčastnilo sa na ňom 283 osôb, z toho 68 kňazom zo všetkých diecéz. Katolícka akcia sa definovala ako voľné združenie katolíkov oddané ľudovodemokratickému Československu, čiže jeho systému. Bolo to hnutie vyvolané vedením KSČ a malo konkrétny politický cieľ, v jej orgánoch pracovali zväčša členovia komunistickej strany. Prijatý bol šesťbodový program a dokument „Ohlas Katolíckej akcie“, vydaný následne ako zvláštna príloha Katolíckych novín, ktoré boli bez súhlasu veriacich zmenené na tlačový orgán Katolíckej akcie.

^
Jún 1949

Podpisová akcia

pod „Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v Republike“, ktorá mala pôvodne slúžiť na vytvorenie masovej základne pre podporu komunistickej Katolíckej akcie, sa de facto zmenila na akúsi formu preverovania lojality členov KSS a štátnych zamestnancov, s výrazným zapojením ŠtB. Z celkového počtu 2128 svetských a 408 rehoľných kňazov na Slovensku podpísalo Ohlas iba 214 slovenských kňazov.

^
15. jún 1949

V Prahe sa konala tajná konferencia

českých a slovenských biskupov. Katolícki biskupi ostro odmietli tzv. Katolícku akciu v pastierskom liste pod názvom „Hlas československých biskupov a ordinárov v hodine ťažkej skúšky“. Akciu zo strany režimu odsúdili biskupi kategoricky ako nezákonnú a rozvratnícku a „každá účasť na nej a s ňou musí byť stíhaná cirkevnými trestami“. Tiež tu vymenovali mnohé príklady obmedzovania náboženského života a odmietli zavinenie stroskotania rokovaní o dohode medzi Cirkvou a štátom. Pastiersky list mal byť prečítaný vo všetkých kostoloch 19. júna 1949.

^
17. jún 1949

Predsedníctvo ÚV KSS rozhodlo,

aby boli do biskupských úradov v Trnave a v Spišskej kapitule vyslaní zmocnenci Povereníctva vnútra (v lete a jeseni boli vyslaní zmocnenci postupne aj do ďalších biskupských úradov). Krajské riaditeľstvá ŠtB v spolupráci s krajskými veliteľstvami SNB mali podľa ďalekopisu z 18. júna 1949 zhabať pastiersky list, aj v spolupráci s miestnymi funkcionármi akčných výborov a národných výborov a tak s pomocou štátnych orgánov i zabrániť jeho čítaniu v kostoloch (v nedeľu 19. júna, resp. 26. júna). Týmto vznikla veľká vlna búrlivých nepokojov, výrazná práve na Slovensku.

^
17. jún 1949

Povereníctvo vnútra rozoslalo

bezpečnostným referentom na ONV inštrukcie zakazujúce s okamžitou platnosťou púte, cirkevné zhromaždenia, ale aj kňazské rekolekcie a vôbec všetky schôdzky kňazov.

^
20. jún 1949

Na tzv. Katolícku akciu reagoval okrem biskupov

aj Vatikán. Pápež Pius XII. vydaním exkomunikačného dekrétu ju označil za podvodne pomenovanú a schizmatickú, a exkomunikoval všetkých, ktorí sa k nej „vedome a dobrovoľne pripojili alebo neskôr pripoja“.

^
22. jún 1949

Povereníctvo vnútra odbor BA (ŠtB) vydalo výnos,

podľa ktorého rozširovanie „závadového“ pastierskeho listu zakladalo skutkovú podstatu trestného činu podľa §32 zákona 231/1948 Zb. Pri prešetrovaní čítania pastierskeho listu bolo nariadené vytvoriť trojčlenné komisie v jednotlivých okresov (predseda ONV, bezpečnostný referent a úradník kultového oddelenia).

^
Jún/júl 1949

Na Orave, Kysuciach a predovšetkým na Spiši

sa udiali desiatky vzbúr veriacich, ktoré mali široký, miestami masový rozsah a rozšírili sa v podstate na celé územie Slovenska. V súvislosti s čítaním pastierskeho listu biskupov 19. júna a z obáv veriacich o uväznenie kňazov, stavali hliadky na ochranu fár, zhromažďovali sa pri nich, bránili pracovníkom štátnych orgánov v prístupe na fary aj do obcí všeobecne. Vo viacerých prípadoch došlo aj k stretom s jednotkami bezpečnosti, armády a zmobilizovaných oddielov Ľudových milícií. Bola to doposiaľ najostrejšia konfrontácia od prevratu vo februári 1948. Dôsledkom týchto vzbúr, neraz vyprovokovaných aj samotnou ŠtB, bola vlna zatýkania skutočných alebo domnelých účastníkov a organizátorov, po ktorej bolo do polovice júla zaistených viac 717 osôb, vrátane viacerých kňazov, 345 osôb bolo v tejto súvislosti odvedených do táborov nútených prác. Vzbury s najväčším počtom účastníkov boli v Drahovciach, Čadci a v Levoči (v Levoči 25. a 26. júna 1949, účasť 2000 osôb). Desiatky ľudí utrpeli vážne zranenia, a napr. pri vzburách v Čadci a v Hornej Krupej boli aj mŕtvi.

^
29. a 30. jún 1949

Uskutočnili sa dve mimoriadne porady vedenia KSS a ŠtB

v súvislosti s napätou situáciu pri vzburách, predovšetkým po Levočskej vzbure. Uzniesli sa opäť vyhlásiť pohotovosť Ľudových milícií, pracovať ďalej politickými metódami a policajne zasahovať iba pri výtržnostiach a nedráždiť zbytočne hliadky občanov okolo fár (rátalo sa s ich postupným vyčerpaním).

^
1. júl 1949

Sväté offícium vydalo „Dekrét o komunizme“

zakazujúci veriacim vstup do komunistickej strany a ňou ovládaných organizácií i jej podporu. Všetci tí, ktorí ako členovia alebo sympatizanti vedome a dobrovoľne obhajujú a propagujú komunistickú náuku, mali byť považovaní za odpadlíkov od cirkvi a za exkomunikovaných. Súčasne strácali nárok pristupovať k sviatostiam. Kňazi, ktorí začali tento dekrét uplatňovať a odopreli udeliť komunistom rozhrešenie alebo pristúpiť k Eucharistii, dostali „za odopretie duchovného úkonu“ alebo dokonca za velezradu vysoké tresty niekoľkoročného väzenia.

^
11. júl 1949

Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo,

že na prípravných rokovaniach o zákonoch upravujúcich postavenie cirkví v štáte sa nebudú zúčastňovať katolícki biskupi. Návrh zákonov im mal byť iba zaslaný na pripomienkovanie. Inak sa malo rokovať so zástupcami ostatných štátom uznaných cirkví. Namiesto katolíckych biskupov sa najprv rokovaní zúčastňovali predstavitelia štátnej Katolíckej akcie, neskôr si zásady ďalšieho postupu určila sama štátna moc.

^
13. júl 1949

Chargé d´affaires Vatikánu Gennaro (Januarius) Verolino

bol donútený opustiť ČSR. Stalo sa tak po jeho návšteve všetkých biskupských sídiel (25. – 28. júna 1949), čím sa zaslúžil o jednotný postup biskupov a o čítanie pastierskeho listu. Podľa ŠtB však „podnecoval organizovanie protištátnych búrok a nepokojov“. Pred svojím odchodom Verolino poveril funkciou Ottavia de Livu, ktorého však vláda neuznala.

^
14. augusta 1949

V Trnave sa uskutočnila slávnostná biskupská vysviacka

trnavského apoštolského administrátora Ambróza Lazíka a rožňavského kapitulárneho vikára Róberta Pobožného na svätiacich biskupov, vymenovaných Svätou stolicou koncom júna 1949. Vysviacky sa zúčastnilo vyše desaťtisíc veriach. Keďže nešlo o sídelných, ale iba svätiacich biskupov, ich menovanie nepodliehalo súhlasu vláde . Tretím svätiacim biskupom sa stal (25. októbra 1949) rektor spišského diecézneho seminára Štefan Barnáš.

^
13. a 14. august 1949

Pri príležitosti biskupskej vysviacky rokovali katolícki biskupi

o pripravovaných návrhoch zákonov na konferencii v Trnave. Odmietli poštátnenie cirkvi a navrhovali novelizovať platný zákon o kongrue z roku 1926. S návrhom pripravovaného zákona vyjadrovali svoj nesúhlas aj kňazi na spoločných schôdzach a svoje nesúhlasné stanoviská posielali Národnému frontu a vláde. Rezolúcie namierené proti pripravovanému zákonu boli odrazu vyhlásené za trestný čin. Proti pripravovanému zákonu sa postavila aj významná časť duchovenstva evanjelickej cirkvi a. v..

^
22. august 1949

Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o vytvorení

Štátneho úradu pre veci cirkevné (SÚC). Zároveň schválilo návrh cirkevnej šestky na sústredenie rehoľníkov na niekoľko vybraných miest.

^
31. august 1949

Členovia cirkevnej šestky na svojom zasadnutí konštatovali,

že predbežná evidencia kláštorov je skončená. Zobrali na vedomie prípravu koncentrácie rehoľníkov a schválili využitie niektorých vyprázdnených kláštorov na internáciu „reakčných“ kňazov. Schválený bol tiež plán na postupnú pravoslavizáciu gréckokatolíckej cirkvi.

^
14. október 1949

Národné zhromaždenie Československej republiky prijalo v Prahe

jednomyseľne dva zákony: Zákon č. 217/1949 Zb., ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre cirkevné veci a Zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností. Prvý zákon zriadil Štátny úrad pre veci cirkevné (SÚC) ako ústredný úrad vedený ministrom, ktorého určí prezident republiky. Úlohou úradu bolo „dbať o to, aby sa cirkevný a náboženský život vyvíjal v súlade s Ústavou a zásadami ľudovodemokratického zriadenia, a zaistiť tak pre každého Ústavou zaručené právo slobody vyznania, založené na zásadách náboženskej znášanlivosti a rovnoprávnosti všetkých vyznaní.“ Pôsobnosť tohto úradu bola na Slovensku vykonávaná „zásadne prostredníctvom Slovenského úradu pre veci cirkevné (SlÚC), vedeného predsedom, ktorého vymenúva vláda“. Na zloženie a smerovanie týchto úradov však nemali cirkvi žiadny vplyv, preto bol iba vykonávateľom reštriktívnej politiky štátu voči cirkvám.
Zákonom č. 218/1949 Zb. sa štát zaviazal poskytovať duchovným všetkých uznaných cirkví a náboženských spoločností osobné požitky (základný plat, hodnostný prídavok a odmenu za vyšší výkon). Podmienkou bol priznaný štátny súhlas, ktorý bol podmienkou aj pre akýkoľvek výkon duchovnej a kazateľskej činnosti a predchádzal každej voľbe a vymenovaniu. Príslušný cirkevný orgán mal povinnosť žiadať ho písomne od príslušného KNV, od SÚC (SlÚC), alebo od vlády, podľa významu duchovnej funkcie. Predpokladom na výkon duchovnej činnosti bolo aj zloženie sľubu vernosti, a to do rúk predsedov ONV, KNV, SÚC (SlÚC), resp. predsedu vlády, podľa významu funkcie. Štát si súčasne vyhradil dozor nad celým cirkevným majetkom a nariadil jeho súpis. V prípade katolíckej cirkvi sa vyhlásil za patróna nad kostolmi, obročiami a cirkevnými ústavmi (prevzal na seba patronátne právo).

^
18. október 1949

Na zákony č. 217/1949 Zb. a č. 218/1949 Zb. nadväzovalo

a konkretizovalo ich päť vládnych nariadení, prijatých 18. októbra 1949. Bolo to nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom a ďalšie nariadenia (vl. nar. č. 220 – 223/1949) obdobne o hospodárskom zabezpečení československej cirkvi, evanjelických cirkví, pravoslávnej cirkvi a náboženských spoločností štátom. Tento komplex prijatých zákonov a vládnych nariadení mal zásadný vplyv na náboženský život v Československu. Cirkvi stratili charakter subjektu verejného práva, štát úplne ovládol ich hospodársky život a vplyv na riešenie ich personálnych otázok.

^
21. október 1949

Na prijatie cirkevných zákonov reagovali katolícki biskupi

spoločnou petíciou adresovanou predsedníctvu vlády. Upozornili v nej na to, že nové zákony a vládne nariadenia zostrujú doterajšie obmedzujúce opatrenia. Katolícka cirkev sa ocitla de facto mimo právny stav, bola jej odňatá sloboda jej vnútorného zriadenia, ústavy a organizácie. Zákon o SÚC (SlÚC) nerešpektuje autonómiu cirkvi spravovať sa samostatne v rámci platných zákonov vo veciach viery, mravov, bohoslužieb, náboženskej výuky a príslušnosti k cirkvi. Petícia navrhla revíziu zákonov a nariadení na základe dohody s cirkvou.

^
November 1949

Na prijatie cirkevných zákonov reagovala Svätá stolica

Pápež Pius XII. dal prostredníctvom pražskej nunciatúry českým a slovenským biskupom (jednotlivo od novembra 1949 až do marca 1950) tzv. mimoriadne (tzv. mexické) fakulty, ktoré zabezpečovali fungovanie nezávislej cirkevnej štruktúry pre prípad, keby došlo k pretrhnutiu stykov so Svätou stolicou. Biskupi dostali týmto právomoc rozhodovať o veciach prináležiacich vatikánskym kongregáciám. Prenasledovaní, deportovaní, uväznení alebo ukrytí kňazi smeli podľa týchto fakúlt slúžiť sv. omše a vysluhovať sviatosti, a to aj bez dodržania všetkých náležitých liturgických pravidiel. V jazyku ŠtB boli tieto mimoriadne fakulty označované za tajné inštrukcie Vatikánu a operovalo sa s nimi vo viacerých cirkevných procesoch.

^
22. november 1949

Podľa návrhu SÚC sa mali v postupe proti reholiam dosiahnuť

tieto ciele: 1) Zabrzdiť početný nárast rehoľníkov (znemožniť vplyv najmä na mládež a dospelých, sťažiť nástup do noviciátu, zrušiť rehoľné bohoslovecké učilištia); 2) Znížiť počet kláštorov (rehoľníkov dosadzovať na uprázdnené farnosti, rehoľníčkami doplniť zdravotnícky personál, vykázať cudzincov, koncentrovať rehoľníkov, zakázať pôsobenie reholí z protištátnych dôvodov); 3) Zúžiť materiálnu základňu reholí; 4) Regulovať ich činnosť do troch sfér: misijná, ošetrovateľská, výrobná; 5. Prerušiť kontakty so zahraničím. Dokument rátal s politickým procesom proti rehoľníkom a s dôkladným psychologickým spracovaním verejnosti. Celá akcia mala byť ukončená 30. júna 1950.

^
23. november 1949

Príslušníci Ľudových milícií vtrhli

o 23.00 hod. do ústavu saleziánok v Dolnom Kubíne a uskutočnili jeho likvidáciu.

^
7. december 1949

Národné zhromaždenie v Prahe schválilo zákon č. 265/1949 Zb.

o rodinnom práve a zákon č. 268/1949 Zb. o matrikách. Zaviedol sa tak povinný občiansky sobáš, platné manželstvo sa mohlo uzavrieť iba pred príslušným národným výborom. Cirkevný obrad sa mohol uskutočniť až keď manželia predložili duchovnému úradný doklad o uzavretí občianskeho sobáša. Platilo to nielen o cirkevnom sobáši, ale aj o ohláškach. Zákonom o matrikách stratili farské úrady právo viesť cirkevné matriky, ktoré boli vyhlásené za vlastníctvo štátu.

^
21. december 1949

V tento deň slávil 70. narodeniny komunistický diktátor J. V. Stalin.

K oslave jeho jubilea bola zorganizovaná celoštátna podpisová akcia pod „Zdravicu Stalinovi“ . Na Slovensku bol jej realizáciou poverený SlÚC, vyžadujúci podpisy od všetkých duchovných. Paralelne so zdravicou sa robil aj nábor členstva do Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (SČSP). Obe podujatia sa stali vítaným prostriedkomďalšieho kádrovania kňazov, a ich nepodpísanie bolo priťažujúcou okolnosťou pri súdnych procesoch.

^
4. január 1950

Cirkevná šestka rozhodla na svojom zasadnutí

v Prahe o spôsobe a forme skladania sľubov vernosti duchovných štátu. Presnejšie pokyny vydal SlÚC a jednotlivé KNV, realizácia bola v rukách jednotlivých cirkevných tajomníkov, ktorí zo skladania sľubov podávali podrobné hlásenia.

^
8. január 1950

Zomrel banskobystrický biskup A. Škrábik.

Po jeho smrti a pohrebe zvolila banskobystrická kapitula na tajnom zasadnutí (13. januára 1950) za kapitulárneho vikára Daniela Biedroňa. Keď ho vládny zmocnenec na biskupskom úrade upozornil, že si musí vyžiadať štátny súhlas, Biedroň písomne oznámil SlÚC svoje zvolenie a prosil, aby mu bol SlÚC nápomocný. Po upozornení, že táto formulácia je neprijateľná a že on nemôže konať v mene svojej funkcie, Biedroň rezignoval. Cirkevná šestka ÚV KSČ rozhodla 25. januára 1950, že ak Biedroň nepožiada o štátny súhlas v zákonnej lehote 30 dní podľa vládneho nariadenia č. 219/1949, SlÚC uplatní do funkcie vlastného kandidáta. 11. februára 1950 bol Biedroň donútený k abdikácii. Nominovaný „pokrokový“ kňaz Ján Dechet ponuku prijal, a to bez schválenia cirkevnej vrchnosti, a 13. februára bol inštalovaný za správcu banskobystrickej diecézy. Tým podľa platného kanonického práva upadol do exkomunikácie.

^
18. január 1950

Na zasadnutí cirkevnej šestky bol ako príloha

k materiálu pre zasadnutie Predsedníctva ÚV KSČ uvedený výsledok súpisu kláštorov a rehoľníkov. Podľa neho žilo v januári 1950 v Československu 14 230 rehoľníkov v 891 kláštoroch, z toho bolo na Slovensku 16 mužských reholí s 96 kláštormi a 1 019 rehoľníkmi a 24 ženských reholí so 168 kláštormi a 4 253 rehoľníčkami. Cirkevná šestka na svojom zasadnutí ešte nezaujala definitívne stanovisko a zvažovala možnosť vykonať zásah proti reholiam postupne a individuálne alebo ako druhú možnosť radikálny zákrok. Pripravované opatrenia proti mužským reholiam sa zatiaľ nemali dotknúť ženských reholí.

^
25. január 1950

Cirkevná šestka rozhodla, že ženské rehole

budú vyzvané, aby sa zapojili do práce v nemocniciach a sociálnych ústavoch. Bolo schválené, že sústredenie ženských reholí prebehne až v ďalšej etape, t. j. po mužských reholiach.

^
17. február 1950

Na dosadenie a exkomunikáciu J. Decheta upozornili biskupi

obežníkom zo 17. februára 1950, čo potvrdila aj Svätá stolica dekrétom z 18. februára 1950. Cirkevná šestka ÚV KSČ rozhodla 22. a 27. februára 1950 o všestrannej podpore Decheta a o opatreniach, ktoré mali paralyzovať akýkoľvek pokus o odpor. V. Kopecký navrhol usporiadať pontifikálnu omšu s masovou účasťou kňazov a členov vlády. Táto myšlienka sa aj skutočne realizovala (19. marca 1950), réžiu slávnosti v Banskej Bystrici (vrátane rozhlasového vysielania) mal na starosti. G. Husák. V rámci bezpečnostných opatrení tejto slávnosti ŠtB zatkla v noci zo 16. na 17. marca 1950 v Banskej Bystrici kanonika a známeho katolíckeho publicistu Jura Kozu Matejova a profesorov teológie kanonika Augustína Dokupila, Ignáca Chladného a Petra Kosťova. V priebehu roka 1950 boli pozatýkaní a internovaní všetci členovia banskobystrickej kapituly (s výnimkou abdikovaného Biedroňa).

^
27. február 1950

Predsedníctvo ÚV KSČ sa definitívne priklonilo

k radikálnejšej možnosti zákroku proti reholiam na základe návrhu cirkevnej šestky: „najednou, během jedné noci formou úderu dobře organizačně připraveného, který by postavil naši i světovou veřejnost před hotovou věc“. Tvrdý zásah mal platiť pre všetky mužské rehole a kláštory bez rozdielu.

^
1. marec 1950

Prebehlo sčítanie ľudu, ktoré poslednýkrát zisťovalo

náboženskú príslušnosť. Podľa sčítania tvorili na Slovensku veriaci absolútnu väčšinu obyvateľstva, neveriacich bolo iba 9679 osôb (t. j. 0,28 % obyvateľstva Slovenska).

^
16. marec 1950

Ministerstvo vnútra v Prahe a následne 23. marca 1950

aj slovenské Povereníctvo vnútra vydali výnos obmedzujúci aktivity cirkví so snahou zatlačiť ich do kostolov a modlitební. Zhromaždenia na verejnom priestranstve sa mohli konať iba s povolením ONV. Takisto zhromaždenie v uzavretej miestnosti sa mohlo konať iba so súhlasom ONV, po predchádzajúcom písomnom oznámení účelu, miesta a času, a to najmenej 48 hodín pred začiatkom konania. To isté platilo aj pre schôdze duchovenstva (rekolekcie, pastorálne konferencie, schôdzky dekanov, zasadnutia kapitulárnych a biskupských porád). Vzťahovalo sa aj na všetky cirkevné zhromaždenia, misie, procesie, púte, sprievody, omše pod šírym nebom a pod.

^
18. marec 1950

V súvislosti s oslavami v Banskej Bystrici pri inštalácii J. Decheta

sa v Sliači konala konferencia „pokrokových“ kňazov, ktorá viedla postupne k založeniu vlastnej organizácie týchto kňazov. Vedenie KSČ pochopilo, že s málopočetnou skupinou týchto kňazov (asi iba 80 osôb v celom štáte) nemôže mať úspech. Preto prikročilo k realizácii myšlienky vytvoriť organizáciu na širšej báze a sústrediť tak aj kňazov zatiaľ pasívnych a váhajúcich s podporou režimu.

^
31. marec – 5. apríl 1950

sa konal jeden z troch monsterprocesov s cirkevnými hodnostármi.

Súdení boli desiati predstavení reholí, vybraní z väčšieho počtu rehoľníkov zatknutých a vyšetrovaných ŠtB. Konečný výber schválil A. Čepička. Proces mal odôvodniť násilný zásah proti reholiam a spracovať verejnú mienku, bol bezprostrednou prípravou na Akciu „K“ (Kláštory) a v histórii československej komunistickej justície išlo o prípravou a rozsahom najväčší cirkevný proces. Z desiatich obvinených bol iba jeden zo Slovenska – redemptorista východného obradu, Rusín Ján Mastiliak. Podľa rozsudku zo 5. apríla 1950 dostal Mastiliak doživotie, ostatní tresty spolu na 132 rokov väzenia.

^
12. apríl 1950

Zvláštnym rozkazom ministra vnútra bol určený začiatok

Akcie „K“ na noc z 13. na 14. apríla 1950. Prednosta odboru BA (ŠtB) T. Baláž po dohovore s predsedom SlÚC L. Holdošom stanovil presný termín: štvrtok 13. apríla o 24.00 hod.

^
13. apríl 1950

Barbarská noc V stanovenom termíne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950

sa príslušníci ozbrojených zložiek – Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti začali dobýjať do kláštorov a obsadili takmer všetky mužské kláštory v celom Československu. Ako dôvod zásahu uviedli údajnú protištátnu činnosť reholí, zhromaždili rehoľníkov a nadránom ich začali autobusmi deportovať do sústreďovacích kláštorov. Rehoľníci boli pri sústreďovaní rozdelení do troch skupín: 1. Predstavení a „najreakčnejší“ rehoľníci boli sústredení v tzv. kárnom kláštore, umiestnenom v budove kapucínskeho kláštora v Pezinku. 2. Ostatní rehoľníci (pátri, frátri, klerici a novici) boli rozdelení do štyroch sústreďovacích kláštorov: františkáni do kláštora saleziánov v Hronskom Beňadiku, saleziáni do kláštora v Šaštíne, jezuiti (ako najnebezpečnejší izolovaní od ostatných) do premonštrátskeho kláštora v Jasove, tešitelia, redemptoristi a baziliáni do kláštora redemptoristov v Podolínci.
3. Rehoľníci, u ktorých sa predpokladal kladný vzťah k režimu boli preradení do verejnej duchovnej správy. Na celom Slovensku bolo sústredených celkovo 881 rehoľníkov z 11 reholí (františkáni, saleziáni, jezuiti, tešitelia, redemptoristi, premonštráti, baziliáni, milosrdní bratia, minoriti, dominikáni, verbisti). Počas celej akcie zasadal štáb Akcie „K“, rozšírený o zástupcu vojenského obranného spravodajstva a povereníka vnútra D. Okáliho.

^
14. apríl 1950

Už v priebehu prvého dňa Akcie „K“ sa z iniciatívy Štefana Šelepa

vybrali obyvatelia Nižných Ružbách a okolitých obcí do Podolínca, aby vyslobodili internovaných rehoľníkov. Po vylomení kláštornej brány došlo k zrážke so strážnym oddielom a streľbe proti neozbrojeným protestujúcim. Na oboch stranách boli ťažké zranenia, niekoľko demonštrantov bolo zavretých v kláštore a zbitých. O vážnosti udalosti svedčí, že tu osobne priletel zasiahnuť povereník D. Okáli s M. Vomáčkom. Po tejto vzbure v Podolínci pribudli v kláštore na oknách mreže, kláštor obohnali ostnatým drôtom, bol strážený ozbrojencami so psami a na poriadok dohliadali väzenskí strážcovia z Leopoldovskej väznice. Ďalšie nepokoje vypukli v 14. apríla 1950 aj v Pruskom, kde po odvezení františkánov demonštrovalo 400 – 700 ľudí a v Pezinku, kde demonštrovalo asi 600 obyvateľov. V Spišskom Štvrtku sa asi 200 žien pokúsilo vniknúť do vyprázdneného kláštora. Vo viacerých obciach vyjadrovali obyvatelia svoj nesúhlas s Akciou „K“.

^
17. apríl 1950

Cirkevná šestka dostala úlohu,

aby navrhla plán pozvoľného a pokiaľ možno dobrovoľného sústredenia rehoľníčok a ich pracovného využitia.

^
24./25. apríl 1950

V noci na 25. apríla 1950 došlo

v Akcii „K1“ k premiestneniu internovaných rehoľníkov z centralizačných kláštorov v Jasove (do Podolínca) a v Šaštíne (do Báču).

^
28. apríl 1950

V Prešove došlo z iniciatívy štátu v rámci

Akcie „P“ (pravoslavizácia) k zasadnutiu soboru (t. j. zhromaždenia, synody). Zúčastnilo sa ho 820 „delegátov“, z ktorých bolo minimum gréckokatolíkov, z toho 73 kňazov, kulisu tvorilo 3-4000 dovezených sympatizantov pravoslávia, spravidla komunistov. Sobor vyhlásil Užhorodskú úniu za zrušenú, jeho uznesením došlo k pravoslavizácii gréckokatolíckej cirkvi. Text manifestu bol namierený proti katolíckej cirkvi ako celku. Po tomto hrubom porušení kánonického práva bola prakticky okamžite prebratá (ešte počas soboru prostredníctvom KNV) a pravoslávnemu biskupovi Alexijovi odovzdaná gréckokatolícka katedrála. Sídelný biskup P. P. Gojdič a pomocný biskup V. Hopko boli internovaní.

^
2. máj 1950

predsedníctvo ÚV KSČ schválilo nové personálne zloženie

cirkevnej komisie, premenovaná bola na cirkevnú radu: Zdeněk Fierlinger (predseda), Alexej Čepička, J. Havelka, Jiří Hendrych, Václav Kopecký, Zdeněk Nejedlý, Viliam Široký. Od júna sa schôdzí rady zúčastňoval aj Ladislav Holdoš a od decembra 1950 V. Nosek (namiesto Z. Nejedlého).

^
Polnoc z 3. na 4. mája 1950

Akcia „K2“. Podľa scenára z Akcie „K“ sa zopakoval zásah

proti zvyšným mužským reholiam. Jediný rozdiel bol v tom, že prepadové komandá SNB, ŠtB a ĽM nútili predstavených kláštorov podpísať vyhlásenie o ich údajne dobrovoľnom sústredení a premiestnení. Akcia „K2“ sa uskutočnila v jednom termíne v krajoch Bratislava, Nitra, Banská Bystrica a Žilina. V krajov Košice a Prešov už mužské kláštory nejestvovali. Sústredených bolo celkovo 299 osôb z 5 reholí (školskí bratia, piaristi, verbisti, lazaristi, kapucíni). V obidvoch etapách bolo teda celkovo sústredených 1180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch.

^
14. máj 1950

Na celom území Československa začala

ďalšia propagandistická akcia, zbieranie podpisov pod Štokholmskú mierovú výzvu. Bola to akcia komunistami kontrolovanej Svetovej rady mieru z konferencie v Štokholme, ktorá vyzývala k zákazu atómových zbraní. Podobne ako zdravica Stalinovi, slúžil aj tento zber podpisov na kádrovanie a prenasledovanie biskupov a duchovenstva. Z biskupov odmietli štokholmskú mierovú výzvu podpísať J. Vojtaššák, A. Lazík a E. Nécsey. Nepodpísanie bolo vhodnou zámienkou na postupnú úplnú izoláciu všetkých katolíckych biskupov.

^
17. máj 1950

V noci odviedli významných gréckokatolíckych

predstaviteľov – biskupa V. Hopka. M. Rusnáka a T. Rojkoviča do internačného kláštora v Báči. Osobitne tam dopravili aj biskupa P. P. Gojdiča.

^
23. máj 1950

Podľa stavu k tomuto dátumu bolo v sústreďovacích kláštoroch

a v tzv. doškolovacích strediskách SlÚC sústredených 1002 rehoľníkov. Mimo sústredenia bolo ponechaných 28 rehoľníkov na vykonávanie obradov v kláštorných kostoloch, 16 bolo chorých, 1 zaistený, 22 sa podarilo utiecť. Oproti pôvodnému stavu sa počet sústredených znížil v dôsledku odchodu civilných (laických, nerehoľných) zamestnancov reholí a chovancov, ktorých k reholiam neviazali žiadne sľuby (152 osôb).

^
Máj 1950

Delegácia katolíckych žien z Trnavy

navštívila SlÚC v Bratislave a potom aj prezidentskú kanceláriu v Prahe a žiadala návrat rehoľníkov na ich pôvodné pôsobiská.

^
4. – 6. júl 1950

Pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda zorganizovalo

vedenie KSČ slávnosti na Velehrade (označované aj ako Akcia „V“). Zároveň pripravilo konferenciu „vlasteneckých“ kňazov ako prípravu na budovanie masovej organizácie duchovných, ktorej sa zúčastnilo takmer 500 kňazov, z toho 110 zo Slovenska. Časť z nich však prijala pozvanie pod nátlakom alebo na základe dezinformácie, že cieľom podujatia je vydať výzvu na obnovu rokovania medzi cirkvou a štátom. Väčšina kňazov vyjadrila rešpekt k autorite biskupov a odmietla konflikt s nimi. Naopak, prívrženci rodiaceho sa hnutia „pokrokových“ kňazov sa po návrate domov dostávali do izolácie. Toto hnutie získalo pevnejší organizačný rámec až v roku 1951.

^
Jún – júl 1950

Všetky rehoľníčky,

ktoré pôsobili v školstve, dostali výpoveď. V službách Povereníctva školstva ako učiteľky pracovalo 348 rehoľníčok.

^
10. júl 1950

Na SÚC v Prahe sa konala porada zástupcov SlÚC

a niekoľkých rezortov (školstva, zdravotníctva, práce), predsedal jej Z. Fierlinger. Cieľom porady bolo nájsť najvhodnejší spôsob likvidovania ženských reholí. Osobitná komisia mala pripraviť tzv. dislokáciu kláštorov. Dohodlo sa preberanie detských domovov a útulkov, starobincov, ústavov pre telesne a duševne chorých a ďalších ústavov. V Čechách mali dostať rehoľníčky možnosť pracovať v nemocniciach, na Slovensku sa im mala určiť práca priamo v kláštoroch. Do provinciálnych a generálnych predstavenstiev reholí mali byť nasadené zmocnenkyne SÚC (SlÚC) a vykonávať tu dozor. V nasledujúcich dňoch bol na základe týchto zásad vypracovaný realizačný plán.

^
14. júl 1950

SÚC predložil predsedníctvu ÚV KSČ návrh na postupné sústreďovanie rehoľníčok.

Termín Akcie „R“ (rehoľníčky) bol určený na 29. – 31. august 1950. Medzi hlavné zásady mala patriť „dobrovoľnosť“ a mierny prístup. Plán zásahu sa členil na dve etapy: 1) Od 24. do 28. augusta 1950 prípravná fáza (pohotovosť nočnej služby a telefonickej služby na cirkevných oddeleniach KNV a ONV, inštruktážne porady funkcionárov KNV a ONV, zaistenie bezpečnostných opatrení a vysvetľovacia akcia medzi veriacimi v okolí kláštorov, 2. augusta Prerokovanie úloh Akcie „R“ bezpečnostonou trojkou a cirkevnou trojkou, rozšírených o zástupcov predsedníctva KV KSS a OV KSS a najspoľahlivejších súdruhov z masových organizácií a ľudovej správy). 2) Od 28. do 31. augusta 1950 tzv. realizačná fáza: Informatívna návšteva predsedov MNV a MO KSS 28. augusta, 29. – 31. augusta Predseda ONV, okresný cirkevný tajomník, funkcionár ľudovej správy a zmocnenec prídu do kláštora a predložia prípisy SlÚC. Odporúčalo sa použiť falošné dôvody na vysťahovanie, s uistením, že kláštor ostáva v rukách rehole a je to len dočasné riešenie… Celý tento podrobný plán bol predsedníctvom ÚV KSČ prijatý až 28. augusta 1950, teda v čase, keď už celá akcia prebiehala.

^
14. júl 1950

Bolo prijaté vládne nariadenie č. 112/1950 Zb.,

ktoré stanovilo, že všetko rímskokatolícke bohoslovecké štúdium sa na Slovensku sústreďuje na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Fakulta bola už prv vyňatá spod pôsobnosti Povereníctva školstva a dozor nad ňou prevzal SlÚC, ktorý určoval aj študijné poriadky, osnovy a spôsob prijímania bohoslovcov. Definitívne boli týmto zrušené ostatné bohoslovecké fakulty ako aj rehoľné školstvo.

^
23. august 1950

SlÚC pozval prípisom jednotlivo predstavené provincialátov a rehoľných domov

na poradu, ktorá sa mala konať 28. augusta 1950. Predmet porady nebol oznámený, účasť bola označená ako povinná a nutná. Z 21 pozvaných sa dostavilo 16. Počas pohovoru na SlÚC ich postavili pred hotovú vec – museli zobrať na vedomie dekrét o presťahovaní rehoľníčok do určených objektov a ich novú pracovnú náplň, pričom provinciálne predstavené nestihli o výsledkoch tejto porady ani informovať svoje predstavené jednotlivých rehoľných komunít. Likvidátori tak využili prekvapenie a disponovali dekrétom, že vysťahovanie je dohodnuté s provinciálnymi predstavenými.

^
29. august 1950

Od 8.00 ráno začala realizácia Akcie „R“. 

Významnou mierou sa na nej podieľala ŠtB, jej orgány boli v niektorých prípadoch súčasťou delegácií navštevujúcich kláštory v jednotlivých okresoch. Krajské veliteľstvá ŠtB vyhlásili prísnu pohotovsť, ktorá trvala od 28. do 31. augusta 1950. Vytvorili úderné jednotky SNB pripravené na okamžitý zákrok pri nepokojoch, aktivizovali sa aj pohotovostné jednotky armády (ČSĽA). Podľa vyjadrenia L. Holdoša došlo pri realizácii akcie k „ťažkostiam asi na 15 – 16 miestach“. V Akcii „R“ bolo v dňoch 28. až 31. augusta 1950 sústredených 1962 rehoľníčok a vyprázdnených 137 objektov (na Slovensku). Rehoľníčky boli sústredené v 16 sústreďovacích kláštoroch v neznesiteľných stiesnených podmienkach pod dozorom zmocnenkýň SlÚC. Zo sústredenia boli v zásade vylúčené rehoľníčky pracujúce v zdravotníctve a charite.

^
7. september 1950

Rehoľní predstavení doposiaľ sústredení v Báči

boli transportovaní do kláštora v Podolínci. Báč ostal v správe SlÚC ako internačný kláštor pre zvláštne prípady.

^
15. september 1950

Po internovaní sídelného spišského biskupa J. Vojtaššáka

prevzal vedenie diecézy generálny vikár J. Tomanóczy. SlÚC mu vnucoval za riaditeľa biskupskej kancelária „pokrokového“ kňaza O. Scheffera. Tomanóczy to odmietol, preto ho na základe vykonštruovaného obvinenia o rozmnožovaní „ilegálnych pastierskych listov“ v októbri 1950 zatkli a internovali v rôznych zberných strediskách pre kňazov, neskôr v roku 1953 ho v Prahe po fyzických tortúrach odsúdili na 12 rokov väzenia.

^
26. október 1950

Po zatknutí generálneho vikára J. Tomanóczyho

boli členovia Spišskej sídelnej kapituly inštruovaní, aby volili za kapitulárneho vikára O. Scheffera. Po voľbe prišlo 5. novembra 1950 k jeho inštalácii, sprevádzanej mediálnou pompéznosťou. Spišskú diecézu riadil až do roku 1968.

^
27. – 28. september 1950

Na konferencii v Komárne bol založený prípravný výbor

vznikajúceho spolku, ktorý dostal názov Ústredie slovenských evanjelických kňazov (ÚSEK).

^
20. november 1950

K tomuto dňu bolo v Mučeníkoch internovaných

69 osôb. Z toho bolo už len 7 rehoľníkov a 62 svetských kňazov. Z významnejších osobností, ktoré tu mali určený nútený pobyt, to boli: L. Hanus, J. Špirko, J. Koza-Matejov, V. Trstenský, A. Bolek, V. Mitošinka, Š. Barnáš, Š. Janega.

^
9. január 1951

Pri deportácii rehoľníčok zo sústreďovacieho kláštora

v Ladcoch bolo použité otvorené násilie. Niekoľko vincentiek zatkli orgány ŠtB a odviezli ich do väznice v Trenčíne, neskôr do Žiliny, kde ich vypočúvali s použitím fyzického násilia. Napokon ich postavili pred Štátny súd za údajnú velezradu.

^
9. marec 1951

Vo Zvolene sa konalo ustanovujúce zhromaždenie

Ústredia slovenských evanjelických kňazov (ÚSEK). V evanjelickej cirkvi a. v. zohralo podobnú úlohu ako neskôr založené Mierové hnutie katolíckych duchovných. Podľa oficiálnych údajov bolo v marci „…v radoch vlasteneckých ev. a. v. duchovných už približne 85 % celého kňazstva“.

^
23. máj 1951

Na mierovej manifestácii v Bratislave

oficiálne vyhlásil A. Horák z poverenia SÚC začiatok organizovania diecéznych mierových výborov duchovenstva ako prípravný krok na ich celoštátnu konferenciu, plánovanú na september 1951.

^
8. jún 1951

Sústreďovací kláštor v Hronskom Beňadiku

zanikol. Väčšinu rehoľníkov odtiaľ transportovali do sústreďovacieho kláštora v Podolínci.

^
27. september 1951

Na celoštátnom zjazde v Prahe

za účasti vyše 1200 kňazov sa konštituovalo Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva (MHKD). Jeho predsedom sa stal J. Plojhar. Zo slovenských biskupov sa na zjazde zúčastnil A. Lazík, J. Čársky poslal pozdravné posolstvo.

^
12. október 1951

Začala prvá etapa vysťahovania rehoľníčok do Čiech

Deportovaných bolo 330 rehoľníčok. V druhej etape 20. októbra 1951 to bolo ďalších 460 a v tretej 21. novembra 1951 79 rehoľníčok. Na Slovensku ostalo sústredených ešte 767 rehoľníčok.

^
1. november 1951

K tomuto dátumu

bolo na Slovensku sústredených ešte 219 rehoľníkov.

^
29. november 1951

112 rehoľníkov bolo vysťahovaných z kláštorov

v Podolínci a Mučeníkoch (Sládečkovciach) do Čiech, z toho 99 pátrov a 13 frátrov. Ďalší rehoľníci boli vysťahovaní do Čiech v lete 1952, ich počet sa zvýšil na 187. Boli tu sústreďovaní v centralizačných kláštoroch a zamestnaní manuálnou prácou. Tieto „kláštory“ fungovali až do 60. rokov. Počet rehoľníkov na základnej vojenskej službe, najmä pri PTP spravidla tiež v Čechách, dosiahol 131 osôb.

^
11. december 1951

Sústreďovací kláštor v Podolínci zanikol.

Bol posledným fungujúcim kláštorom tohto typu v Akcii „K“ a počas jeho fungovania tu bolo umiestnených najviac rehoľníkov. Starí a chorí rehoľníci boli z Podolínca odsťahovaní a sústredení v Belušských Slatinách. Kláštor v Podolínci však komunistom ešte dvakrát poslúžil ako internačný kláštor v Akcii „R“.

© Ústav pamäti národa 2020, všetky práva vyhradené.